Osobné vyznanie "Čechoslováku" 
   K účasti na veľkom československom potlachu majú trampské duše rôzny postoj. Mnohí zostávajú  verní lesným tíšinám v úzkom kruhu kamarátov. Iní naopak vnímajú tento deň ako sviatok.  Patrím medzi tých, ktorí sa tešia na stretnutie s kamarátmi, ktorých by som na svojich potulkách asi nestretla. Teším sa, že možno natrafím práve na tých, ktorých som nevidela dva, štyri aj desať rokov. 
   S veľkou radosťou v srdci som sa počas víkendu 3. až 5. Septembra 2010 prechádzala po potlachovisku medzi Lozornom a Stupavou. V každej postave, či tvári som hľadala známe črty a mnohokrát to bola priama trefa. Všetci, čo sme sa tam stretli sme milovníci prírody – o tom niet pochýb. No zjavné bolo aj to, že v rámci tejto trampskej krvnej skupiny si každý slobodne vyberal svoj priestor, kde mohol stretnúť ten svoj užší okruh, tu svoju konkrétnu krvinku.  Milovníci dobrého pivka našli svoj priestor pod prístreškami na to určenými. Milovníci trampských piesní sa zdržiavali v blízkosti pódia. Tí, ktorí dávajú prednosť istote súkromia sledovali okolité dianie od svojich „legálnych“ ohníkov.
   Mojim obľúbeným priestorom bolo „trampské múzeum“ inštalované vo vojenskom dvojstane. V jeho bezprostrednej blízkosti sídlili  trampské tlačoviny a práve tu bolo možné  zachytiť trampov, ktorých špecifikácia je mi blízka. Nazvala som si ich – uznávané trampské redakčné celebrity.  Nuž moje ďalšie riadky sa budú uberať týmto smerom. Netajím sa tým, že trampský časopis Severka pre mňa  veľa znamená, a tak som sa tešila na stretnutie s tými, ktorých príspevky mi spríjemňujú bežné dni.  S úctou som zalomila palec Pekelníkovi. S potešením som privítala Šperháka, ktorý opatrne pomocou paličky meral kroky cez potlachovisko. Nepochybovala som, že tu stretnem Pedra s Bábovkou „s bábovkou“ a celou kapelou. Potešila ma Vlkova účasť. Veľmi srdečné bolo zvítanie s Ďáblíkom, ktorý mi pred viac ako desiatimi rokmi dodal odvahu do písania. S hrdosťou trampa som zalomila palec so Smrťom. Úprimne som sa potešila prítomnosti Sida Biateca a s obdivom počúvala Fredovo rozprávanie.
    Výborne sa mi spalo v prechodnom domove obklopená kamarátmi, ktorí radi hádžu svoje myšlienky na papier. D´Ady, Tik, Kuchař, Marika, Frico. Takto posilnená, som mala radosť z každej kamarátskej duše a vychutnávala si voľnosť a slobodu prejavu. Hlavne tu slobodu prejavu vnímam v tejto trampskej atmosfére ako krásne špecifikum. Nikde inde totiž nemôžete tak voľne a slobodne pristúpiť k úplne neznámemu človeku, povedať mu „Ahoj!“ a v sekunde aj  nájsť spoločnú reč. Takéto stretnutia si potom zafixujem a s radosťou očakávam, že týchto nových kamarátov stretnem na ďalšom potlachu, či priam „čechoslováku“.
    Chcela som sa pôvodne vyvarovať menovaniu konkrétnych ľudí, ale to sa nedá, lebo merítkom toho, ako na potlachu bolo, nie je dostatok tekutín, kvalitné ozvučenie, bezchybné zapálenie ohňa, ale koncentrácia dobrých kamarátov na meter štvorcový. A že ich  bolo dosť svedčí i fakt, že sa nás zľakli aj dažďové mračná a zutekali kade ľahšie.  V sobotu večer  už iskrám putujúcim k oblohe konkurovala  záplava hviezd. 
    Záverom pozdravím ešte kamrátov, ktorých bežne na našom východe nestretnem,  a to Čochtana, Gombíka,                Skippy, Kapodastra, Jasenku, Slamandrákov, Fídlera                                     s                            Alenkou, Hříbeka, na ktorého kontakt sa mi niekde stratil a                                 ďalších kamarátov s túlavým bacilom v krvi.   
                                                                            Jana Matzová „Amazonka

                             pre časopis Sverku napísala Amazonka 15.9.2010

  

© 2010 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024