|
Som
bubák,
kto
je
viac?
Prvé
ma
upútal
zvírený
sneh,
potom
hukot,ktorý
mocnel.„Lavína!“
skríkol
Calvera.
Rozbehli
sme
sa
dolu
žľabom,
no v
tejto
činnosti
som
nikdy
nevynikal.
Snažím
sa
odhodiť
batoh,
náraz,
kotrmelce
a
ticho,
ticho,
ticho…Prebral
ma
príšerný
zvuk
drkotajúcich
zubov.
Boli
to
moje.
Horúčkovito
rozmýšľam.
Všetci
traja
sme
sa
včera
večer
pred
Carkulkou
debilne
vyťahovali.
Jak
malý!
Vybrať
sa
na
hory
s
jednou
babou,
to
nie
je
geniálny
ťah.
Aj
tej
vodky
mohlo
byť
menej,
no
nedaj
si,
keď
ju
pašeráci
tak
lacno
núkajú.
A
tie
blbé
slogany
čo
sme
vytvorili…
No
schválne,
trebárs:
„Nepi
chlapče
poldeci,
budeš
vravieť
od
veci,“
alebo
na
tento
bol
Calvera
obzvlášť
hrdý:
„S
alkoholom
nie
sú
hračky,
hneď
ťa
zloží
poležiačky.“
Začalo
to,
ako
obyčajne,
nevinne…„Kašlem
na
nich!
Štvrtý
stupeň
lavínového
nebezpečenstva,
pche!
Horská
služba
je
platená
z
našich
daní,“
rozohňoval
sa
Corhel.
„Ak
niekoho
zavalí,
je
ich
povinnosťou
ho
vyhrabať!
Tie
stupne
lavínového
nebezpečenstva
vyhlasujú,
aby
sme
všetci
čučali
na
chatách
a
oni
mohli
v
teplúčku
oblbovať
kočky.
Sem
tam
zakrákajú
do
vysielačky:
Tu
orol,
tu
orol,
ale
kašlať…
Videli
ste
toho
navoňaného
člen
HS
ako
poškuľoval
po
fešných
maďarkách,
keď
nás
pri
večeri
vyzýval,
aby
sme
nechodili
do
dolín?
Sedieť
na
izbe
a
slopať
vodku
som
mohol
aj
doma.
Až
sa
ráno
zobudíte
a
nebudete
mať
plné
gate,
vyrážam
za
svitania!“
Ráno
sme
nemali,
no
teraz
sa
radšej
nepozriem.
Trojica
cvokov:
Calvera,
Corhel
a
Colt
neohrozene
prešľapávala
načančaný
sneh.
Po
pár
hodinkách
aj
slniečko
chcelo
vidieť
tých
tupoňov
a
krásne
nasvietilo
údolie.
Paráda.
„Vidíte
borci,
o čo
by
ste
prišli?“
zamachroval
Corhel
a od
radosti
nám
predviedol,
ako
krásne
vie
jódlovať.
Ach
jaj
mamička…
Mal
by
som
hrabať,
ináč
sa
udusím.
Ale
ktorým
smerom?
Keby
som
mal
safalátku,
sympatickí
havkovia
so
súdkom
rumu
by
ma
istotne
vyňuchali!
Aspoň
to
blbé
lavínové
pípátko
sme
si
mali
zadovážiť,
ale
Corhel
vravel,
že
kašlať…
Ako
to,
že
už
mi
nie
je
zima?
Kto
tu
vyhĺbil
snehovú
komoru?
Bože,
tá
baba
je
pekná!
Priliehavé
úsporné
plavky
zvýrazňujú
jej
bradavky.
Nôžky
má
štíhlučké
ako
koľajnice
a tá
stanica,
tá
stanička
kam
sa
zbiehajú!
Bisťu
a
ani
jej
nie
je
zima!?
Usmiala
sa
na
mňa!
Jaj,
šak
ona
je
filmárka!
Čo
to
premieta?
Veď
ten
šroc
som
ja!
Kto
to
točil?
Výborná
kamera.
Šťastné
detstvo,
puberta,
rodinný
výlet.
Bože,
to
som
sa
ksichtil.
Foter
musel
mať
pevné
nervy.
Á,
tu
začínam
vandrovať!
Už
sa
lepšie
šklebím.
Niečo
mi
tu
nehrá.
Prečo
sa
teraz
moje
telo
povaľuje
v
snehu?
A čo
som,
fluidum?
Džubať
na
to.
Zábery
prvého
randenia,
škola,
prvá
pusa…
Intenzívne
relaxovanie
v
Budvare,
to
sme
sa s
Corhelom
pekne
scápali.
A
tam
znova
a
znova.
Dobre,
posuň
ďalej,
to
sme
už
videli.
Nuda
v
práci.
Joj,
to
bol
dobrý
adrenalín,
keď
cestou
z
búdy
mrzol
dážď.
Dolu
kopcom,
asfaltkou
z
Kocmundy
už
išlo
o
držku.
S
Carkulkou
sme
zahučali
do
jarku.
Ako
sa
na
mňa
pekne
pozrela.
Že
som
si
to
vtedy
nevšimol.
Ja
chňup!
Kde
mám
telefónika?
Pošlem
jej
správu!
Ako,
keď
telo
je
zmrznuté?
Skúsim
telepatiu.
Píš
správu,
píš
mobilko
správu!!!
Čo
tu
tá
baba
blbne
s
kosou?!
Však
tráva
je
pod
snehom…
Skoro
ráno
o
jedenástej
Carkulka
na
izbe
zazíva
a
zapne
si
mobil.
Pip,
pip.
Číta:
„MILUJEM
TA…“
Je
to
pekná
lajdáčka.
Lajdáky,
ktoré
potešia
očko
každého
normálneho
chlapa,
má
krásne
vyvinuté,
no
žiaľ
je
neporiadna.
Nemá
moje
číslo
uložené
v
pamäti,
takže
nevie,
kto
to
pípal.
Sledoval
som
ju,
vznášajúc
sa
pri
plafóne,
ako
mávla
rukou
a
povedala:
„Ďalší
čakateľ.“
Na
pohreb
prišla.
Čierna
farba
jej
pristane.
Aj
slzu
uronila.
Hučal
som
jej
do
uší:
„To
ja
ťa
milujem!“
no
stále
rumázgala.
„Kašli
na
ňu!“
prihovorí
sa
mi
Corhel,
ktorý
tu
tiež
poletuje.
„Je
to
blondínka.
Nepočul
si,
ako
si v
kúpelni
pospevovala?
Touláš
se
po
lese,
touláš
a
jenom
tak
bloumáš
a
koruny
stromů
tě
uvítaj’
rosou,
víš,
že
času
je
dost,
to
znáš,
a
možná
potkáš
někde
dívku
S
KOSOU…tú
od
toho
supertrampa?“
„Tam
je:
…dívku
bosou!“
„Veď
práve!
Jasne
som
počul
kosu.“
„Nemali
sme
náhodou
letieť
tunelom,
vrátnica,
Svätý
Peter
a
tak?
Však
vieš…“
„Colťák,
kašlime
na
to!“
pokračuje
kamoš
vo
svojej
životnej
filozofií
aj
po
smrti.
„Teraz
nás
nič
nezastaví!
Pozri
ako
bleskovo
letím!
Poď,
kukneme
do
Ameriky,
tie
ich
víza
si
môžu
strčiť…“
„Emeričania
sú
blbí,
veď
nevedia
ani
po
Slovensky!
Čo
tam
budeme?
Poďme
radšej
na
trampské
osady.
Tam
si
užijeme
srandy!“
Až
budeš
so
skrehnutými
prstíkmi
prikladať
zápalku
k
úhľadne
poskladaným
trieskam,
nehnevaj
sa
na
seba,
že
si
nemehlo.
Už,
už
to
vzbĺkne,
aj
by
vzbĺklo,
keby
škodoradostne
nezafúkal
Corhel…
Až
svojej
vyhliadnutej
ponesieš
plný
ešus
rozvoniavajúcej
kávy,
stav
sa,
že
pri
spacáčku
zakopneš
a
nebude
to
tvojimi
chlipnými
predstavami…
Až v
piatok
po
tme
povedieš
partiu
kamarátov
a
kamarátok
na
ten
nový
camp,
žiaden
bateriho
prístroj,
ani
GPS,
vyhlásený
satelitný
navigátor
ti
nepomôžu.
Darmo
hrešíš,
zatínaš
päste,
prosíš
Pajdu,
na
nás
je
spoľahnutie,
spať
sa
bude
na
tom
najnevhodnejšom
mieste
a ak
sa
zadarí,
aj
zaprší…
Občas
všetci
máme
pocit,
že
sme
stredobodom
záujmu,
že
každý
náš
pohyb
niekto
sleduje,
že
sme
pupkom
sveta.
Zväčša
to
tak
nebýva,
ale
nikdy
nehovor
nie,
aspoň
v
lese,
takže:
Všetci
desperádi,
zalamovači
palcov,
nežné
trampulienky
a
trampulienčatá
zabudnite
na
zvedavých
brdských
čučkov,
zlomyseľné
klakanice
lekvárové
i
ostatných
kolegov
lesných
ducháčkov.
Corhel
s
Colťákom
sú
tu
nonstop
24
hodín
vždy
pre
vás.
Vladimír
Vrana
–
Timo,
Bratislava
2.
místo
v
próze
oldpsavců |
