Ahoj- Beh Skřipina-Čučice a späť

Beh Skřipina-Čučice a späť

Spustím Garmin hodinky a po červenej sa popri rieke vydávam smer Čučice. Táto dedinka sa stala v posledných týždňoch známa kvôli obrovskej vlne protestov proti výstavbe priehrady zatopením práve v tohto územia. Petícia sa podpisovala aj v tábore. Podpisujeme ju aj na Slovensku a som prekvapená, koľko trampov v mladosti na Oslavku chodilo, či už na čundre, alebo do tábora.
Už od rána cez tábor prechádzalo množstvo „rýchlych“ turistov. Dôvod sa dozvedám pred mostom. Stojí tam kontrolná skupina pochodu Nejen PRAHA – PRČICE také NÁMEŠŤ – ČUČICE. Upozorňujú ma, že behať sa pri pochode nesmie, tak im vysvetlím, že ja som samostatný jedinec, ktorý ide do Čučic, ale inou trasou a behom. Na smerovníku vidím nápis „cez most k zelenej značke“, prebehnem Oslavku, zamyslím sa a až po druhej zákrute asfaltky si uvedomujem, že značka predsa nešla do kopca, ale popri rieke. Takže sa vraciam, hneď za mostom vidím zelenú. Bežím okolo chatiek, do lesa, prebehnem odbočku, tak sa už druhýkrát vraciam. Dosť prudké stúpanie a ako na potvoru, predbieha ma džíp, ktorý ťahá popílené

Andy Bábovka

konáre. Som naštvaná, vždy sa musí nejaký chruňo trepať do lesa a zasmradiť dobrý vzduch! Po pár metroch auto zastaví a vystúpi z neho muž a žena, asi 60 roční. Ledva lapajú dych, asi ich ten kopec zmohol, pri tom sedení na zadku. Chodník je rozrytý prívalmi vody, ktorá sa tadiaľto musela valiť počas búrky pred pár dňami. Vybieham na lúku, na krajnom strome je pre mňa nenávidená značka „cez lúku a doľava“. Ten kto píše tieto pokyny samozrejme vie, ktorou z ciest cez lúku, ten kto tu je prvý raz a ešte k tomu nemá vôbec orientačný zmysel, teda ja, nevie, ktorou z ciest sa vydať. Našťastie ma môj muž (s absolútnym orientačným zmyslom) naučil orientovať sa podľa elektrického vedenia, teda ak je. Tu

je a tiahne sa nad lúkou, pozriem do mapy a vidím, že zelená značka sa s ním musí stretnúť. Prebehnem lúku a na moju veľkú radosť nachádzam značku na strome. Až po chvíli si uvedomím, že je modrá. Vraciam sa teda späť, po zelenej ani chýru, ani slychu. Kuk do mapy - modrá sa stretne so zelenou, tak sa vraciam a po chvíli pribieham k smerovníku nechápem, odkiaľ som prišla prichádza zelená, ktorú som ale nenašla. Zrejme huncútstvo miestnych značkárov. Podľa šípky bežím k Senoradskému mlýnu. Zelenú značku strácam, zato nachádzam žltú, ktorou som neplánovala ísť. Z mapy viem, že aj tá ide k mostu, to sú ale figliari, tí značkári! Prebehnem cez chatovú osadu a po peknom oblúkovom moste cez Oslavku. Túto časť poznám, bežala som tu na jeseň, na Ketkovák – Levnov a Panoramu, ktorá ma sklamala. Náučná tabuľa a mapa totiž popisovali krásne výhľady, ale zo zarastenej Panoramy nebolo vidno nič. Stretávam účastníkov pochodu, turistov, mladých čundrákov, ktorí ma slušne pozdravia a starších, ktorí ma nepozdravia, preženie sa aj pár cyklistov. Konečne sa mi zdajú miesta kadiaľ bežím povedomé. Chyba! Zamyslím sa a asi po kilometri stúpania lesáckou cestou si uvedomím, že nevidím značky (k zelenej sa pred časom pridala červená). Tak opäť späť až k odbočke, ktorú som prehliadla. Bežím oproti parte turistov, ktorých som pre časom predbehla. Spolu odbáčame smer Panorama. Dobehnem skôr a som milo prekvapená. Vrchol je vyčistený od náletov, na kraji je nové zábradlie, dá sa posedieť v peknom novom altánku. Výhľad do údolia Oslavky je nádherný, toto krásne miesto sa nesmie zaplaviť vodou, Oslavku si nedáme!!!
Pokračujem zelenou cez ihličnatý lesík až ku kaplnke nad Čučicami. Na hodinkách mi pípne jedenásty kilometer, otáčam sa späť. Z lesa sa vynoria turisti so slovami, že či som zas zablúdila... Zakývam im, že teraz už idem späť a nezablúdim. Ako som sa mýlila! 3 km späť k mostu, štverám sa cez masív Velká skála. Pri jednej z chát si pýtam od chatára vodu, ukáže mi studňu opodiaľ. Pýtam sa, ako sa dostanem popri rieke na tábor. Mám prejsť po starom mostíku cez rieku, okolo chát do lesa a späť k rieke. Bežím cez mostík, okolo chát, vidím chodník do lesa , vyšplhám sa naň, ale je to stupák ku Kraví hore, tam som bola na jeseň, nechce sa mi ďalej. Opakujem si porekadlo nášho osadníka Jerryho „nikdy never domácim“, tak sa vraciam (po koľký krát?). Ale predsa sa zastavujem pri chatke na lúčke. Dievčina na verande mi vysvetlí, že cez ten mostík áno, ale späť na druhú stranu. Pomedzi Oslavku na pravej a náhonu na mlyn na ľavej strane vedie chodník. Bežím podľa pokynov, teraz sa oplatilo veriť. Po vyše kilometri po lávke, prechádzam na druhú stranu okolo chát na červenú značku z Kraví hory, pekné sú pohľady na riečku , už sa teším, ako sa do nej na fleku hodím... A ešte sa teším na kávu s koláčmi, to je vždy odmena za beh a blúdenie. K mostu pri Skřipskom mlýne pribieham práve, keď to organizátori pochodu balia, pozdravíme sa a o chvíľu som na tábore.

vložené 1.júna 2016

(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024