NA VÝCHOD OD
KORLÁTKY
Neskorá
jeseň, prvá
polovica
osemdesiatych
rokov. Pod
siluetou
hradu z panelky
odbočuje
a vnára sa
do lesa
banda
chalaniskov
v zostave -
pre
názornosť
budeme
trošku
škatuľkovať
- jeden
trampík
a niekoľko
čundrákov.
V batožine
jedlo,
kotlík
a nejaká tá
litrovka „Vatralu“,
čo bolo
jablčno
bazové
dezertné
víno,
presladený
čučák,
vhodný
akurát tak
na varenie,
ale za to
len za osem
korún. K dostatiu
snáď len
v potravinách
v Jablonici.
Z lesného
chodníka
ešte jedna
odbočka
doľava, potom
hore menšou
roklinou,
alebo väčším
výmoľom ak
chcete a
v jednom
jeho bočnom
ramene
zhadzuje
náklad pri
malinkatom
zrube.
Zrubečku som
dal meno
Prcek
a medzi nami
sa dokonca
ujalo. Nikto
z nás
netušil,
odkedy tu
stojí ani
kto ho
postavil,
ale následnú
zimu sme si
sem chodili
variť ono -
u nás
populárne -
čučo
a postupne
sa niektorí
infikovať
trampingom.
Pokiaľ viem,
v Prckovi
nikto z nás
nikdy
nenocoval,
a keď, snáď
vari len ja,
pri
niektorej zo
svojich
medzivíkendových
potuliek,
keď boli
ostatní
v robote. On
nám vlastne
slúžil len
na to, aby
sme sa pri
ňom zišli
a posedeli -
spájal nás.
A tiež som
si tu
odkladal
nepoužité
konzervy pre
použitie
neskoršie.
Z časti
čundrákov
vznikol T.O.
Korlat, z
trampíka
jeho šerif,
zo zbytku
paďouri no a
z Prcka po
prepadnutí
strechy
ruina. Aj
padli
v našich
radoch
návrhy na
jeho obnovu,
ale zostalo
len pri
nich.
Trampač, čo
do týchto
miest
chodila, sa
schádzala na
lúkach po
okolí, my
sme už mali
každý akú
takú výbavu
na
pretáborenie
vonku a sem
som zavítal
občas iba
ja,
prípadne brácho.
V dnešnej
dobe sa dá
miesto
bezpečne
určiť len
podľa torza
„peteriek“,
ktoré tu
stoja ako
pamätník na
jeden prťavý
zrúbený,
ktorý
vlastne stál
pri zrode
jednej
trampskej
osady.Sobota
navečer, do
pol lýtok
snehu, mráz,
tma. Cesta
neodhrnutá,
vyjazdené
koľaje
zľadovatené,
to sa ide
potom do
kopca velice
blbo, to sa
jeden
trampík v prešiváku
a so zimne
nabalenou
usárnou
celkom teší
do lokálu
hore na
Rozbehoch,
čo je
dedinka
vzdialená 5
minút od
Korlátskeho
hradu.
Podozrivé
ticho, okná
zhasnuté,
a za jedným
tým tmavým
sklom
prilepený
papier
s krutým
oznamom:
V SOBOTU
XX. X.
198...
ZATVORENÉ.Zopár
nelichotivých
vulgarizmov,
a teda zase
z kopčeka -
čím to je,
že sa vždy
tá susedná
koľaj zdá
schodnejšia,
ako tá,
v ktorej sa
práve
pohybujeme,
ovšem len do
chvíle, než
do nej
prestúpime -
hádam bude
voľakto
známy U
plcha. 20
minút
potkýnania
a šmýkania
sa,
približne
toľko minút
ešte
brodenia
v snehu
lesom -
nejaké stopy
tu sú, ale
kto vie
odkedy,
konečne
slávny zrub
a dvere
a vnútri
teplúčko a chechtajúca
sa dvojica
trnavákov
s nebudovateľským
prístupom
k budovaniu
socializmu:
- A ďalší,
ktorému sa
nechce cez
pracovnú
sobotu do
roboty. Tiež
si bol na
Rozbehoch?
Cha, cha ...
dobre
bolo?Zrubu
„U plcha“ sa
hovorilo
podľa
domáceho
pána, možno
aj podľa
generácie
domácich
pánov,
pravdepodobne
plcha
hôrneho.
Fakt tam
žil, raz som
sa tam
vybral
prespať
špeciálne za
účelom ho
vymáknuť. Po
hodinovom
číhaní pri
zhasnutej
baterke sme
sa napokon
zoznámili Pokiaľ
si pamätám,
mal dve
široké
palandy nad
sebou
naproti
dverám,
neskôr
prebudované
na dve a dve
užšie,
vzájomne
voči sebe do
tvaru L-ka.
Kamna som tu
ja zažil
postupne
dvoje.
Z toho, čo
sa
tradovalo,
ho vraj
postavili
trampi z
Bandolera,
ktorý mali
asi aj
najstaršiu
placku
v spomínanom
už podniku,
ešte za
vlády starej
pani
hospodskej,
babky
Oravcovej.
Nočné zimné
pochody
z Rozbehov
v dobrej
nálade
k Plchovi
patrili už
k peknej
tradícii.
Žiaľ, na
svoju
popularitu
tento
miestne
legendárny
zrub aj
doplatil.
Koncom
80-tich
rokov sa tu
začala
zliezať
zberba,
prevažne
z Trnavy
a Senice, na
Rozbehoch
potom
vznikali
problémy,
hádky
a potýčky.
A tak sa
zostava zo
Senice,
ktorá nechce
byť
menovaná,
rozhodla
Plcha
zhodiť, aby
bol pokoj.
Bol som
vtedy
kategoricky
proti,
navrhoval
som trestné
výpravy, prd
mi to bolo
platné,
dosiahol som
akurát to,
že sme sa
pohádali. Na
moje
argumenty,
že nemá nik
právo búrať
to, čo
nepostavil,
bolo
oponované
informáciou,
že to
navrhoval
sám jeden zo
staviteľov
... tak
neviem.
Každopádne
zo zrubu
ostala len
hromada
bordelu a je
tam dodnes
a demolačná
čata, ktorá
nechcela byť
menovaná, sa
stále tvári,
že o tom
netuší. Ďalší
zrub, či
skôr chajda,
stála nejaký
čas povedľa
roklinovýmoľa,
na ktorého
konci
trónili
vtedy ešte
zbytky Prcka.
Podľa toho,
čo som sa
bol v tej
dobe
dozvedel, ho
zbudovala
T.O.
Pardály,
myslím
z Trnavy.
Takže som mu
súkromne
hovoril
„Pardálí
zrub“, bol
som pri ňom
snáď
zo trikrát
a nemal dlhé
trvanie.
Dnes sa
miesto dá
spoznať už
len podľa
kúska
koberca -
jekoru,
ktorý bude
asi
nezničiteľný.
Z jeho
trosiek
potom - zase
len z toho,
čo som počul
- vzniklo
vandrobydlie
ďalšie:
Cesty z Rozbežského
saloonu
nocou bývajú
síce veselé,
ale niekedy
aj náročné.
Táto
v októbrovom
daždi mala
obidva
prívlastky
a na Slepej
lúke sa
potom riešil
problém, ako
aspoň
relatívne
v suchu
prenocovať.
- Tady kúsek
je taký
zrub, môžeme
ísť tam -
navrhol
Sťora.
- Já nikam
nejdem, mám
postavený
rakušák, ale
pro vás to
tam bude
lepší - ja
na to.
- A je to
vodsuť ďaleko? -
vyzvedal
Zajíc.
- Kúsek.
Tadeto -
ukazoval
Sťora úplne
nezmyselným
smerom
- Blbost,
musíte
takto.
- Co ti jeb...?
- Tebe jeb...!
- Počúvaj
ty k......t
(*
A tak sme sa
so Sťorom
tradične
nepohodli na
správnom
smere
a tradične
sme šli
každý svojou
cestou. Aj
keď som bol
utáborený,
silou mocou
som mu chcel
dokázať, že
trepe
prítomosti.
Ostatný šli
so Sťorom
a urobili
prevelice
múdro. Síce
som šiel
priamo
k hľadanému
miestu,
a potom som
chodil po
skalnatom
hrebeni pár
metrov ponad
ním ... ale
som ho
nenašiel.
Zbytok
zostavy šli
okľukou ...
ale našli.
Búde sa vraj
hovorilo
„Zrub pod
skalou“,
stál
samozrejme
pod skalou,
na krásnom
fleku, no
ako to už
býva, po
čase sa tam
začala
zliezať lúza.
A jedného
dňa som na
jeho mieste
našiel iba
velikánsky
spálený fľak
a pelaste
z kovovej
postele,
Trochu to
odniesli aj
stromy okolo
... že sa
ten blbec aj
nebál, že
podpáli les.
Spálenisko
časom
zazelenalo,
dreviny
zotavili,
len tie dve
lôžkové
súčasti
nikomu
nechýbajú.
Posledný
zrub,
o ktorom
viem, sa
začal
budovať
voľajako
v 90-tich
rokoch nám v
„zadnej
izbe“, teda
v húštine na
kraji Slepej
lúky (ktorú
som si
v 86-tom, po
polročnom
hľadaní,
vybral pre
Korlat a sám
si aj
pomenoval).
Dodnes
neviem, čia
to bola
snaha, ale
budovateľské
nadšenie im
vydržalo len
do
poldruhametrovej
výšky.
Jediné, čo
som sa
dopočul,
bolo to, že
chlapčiská
boli
(tradične)
z Trnavy
a lúke
hovorili
Stratená, čo
by ju po
zrušení
salaša
a teda aj
príslušných
oviec, ktoré
to tu kedysi
udržovali,
a následnom
zarastení
okolia
malinčím
celkom
vystihovalo.
Presadil som
si, aby sa
klády
nespálili,
a tak si tam
pekne pomaly
hnijú, ako
posledný
pamätník
zrubovej
story nad
Čiernym
potokom ...
na východ od
Korlátky.
Možné
ovšem tiež
je, že tu
niekde
nejaký
utajený ešte
stojí, dobre
ukrytý pred
trampačou aj
netrampačou.
A ak áno,
tak len nech
tam tak
zašitý aj
ostane,
mohol by ho
totiž dostať
„zrubový
mor“, ktorý
tu
posledných
20 rokov
úspešne
lumpačí.
(* hrubé
vulgarizmy
si láskavý
čitateľ iste
rád doplní,
nám by totiž
vážne
narušovali
serióznosť
článku.
(pozn. aut.)
poslal Bača T.O.Korlát prevzané zo SEVERKY
|