Vander Vojenské Brdy 3.-6. júla 2015

V piatok po pol jednej s Pedrom nakladáme v Brne Boka a popri kolóne (našťastie v protismere) na v súčasnosti zúženej diaľnici prichádzame o pol tretej k Tonymu do Prahy. Vybavím s ním literárne a finančné záležitosti, pridáva sa k našej posádke. Na železničnej stanici v Příbrami nakladáme Martinu. Pred piatou parkujeme na mieste zrazu v Dominikálních Pasekách. Tam nás čakajú Bob s Kevinom (pes) a Golem. O piatej otvárajú krčmu a hneď ako Pedro vojde dnu zrúkne na neho chlap ako hora po slovensky „a Ty máš prečo na pracke na opasku

slovenský znak?“. Pedro odpovie, že preto lebo je Slovák. Od chlapiska sa dozvie, že aj on a pochádza z Handlovej, prišiel sem na návštevu za synom, zostal tu a to je už 17 rokov. Prichádza hlavný plánovač vandra Tom so Skipy a Rustym (pes), ja si pospím na lavičke na detskom ihrisku. Vo veľkom štýle dodávkou Červeného kríža dorazia kamaráti z Brna – šofér Juras, Kuča, Rambajz a Jitka, Jordán, Francouz a Sandy zo Znojma. V tejto zostave strávime niekoľko hodín v krčme, v ktorej napočudovanie robia miešané drinky a majú štyri druhy Tatranského čaju. Po desiatej sa zdvihneme na odchod a smrtiacim stupákom robíme nočný presun na prvý camp na Slonovec. Stále je veľmi teplo, mesiac presvitajúci pomedzi ihličnany je v splne a má červenú farbu. Na fleku nás čaká predvoj, ktorý opustil krčmu skôr. Mesiac sa medzitým zmenil na veľký žltý peniaz a svietil na nás sediacich okolo ohňa. Hralo sa a spievalo takmer do druhej, večerná atmosféra mi pripomenula prvú noc na Empty campe na minuloročnom vandri na Brdoch.

V sobotu už od rána poriadne pripeká. Jordánovi požičiam ihlu a niť na zašitie odtrhnutej pracky na Rambajzovej alici. Je to len základné „šitíčko“ a tak mu Pedro (veď čo by pre kamaráta neurobil) po chvíli pri rannej hygiene nachádza v machu nejakou slečnou zabudnutú taštičku s lepšou výbavou na šitie. Opúšťame

(podľa odborníkov voda sfarbená do červena je od bohatých nálezísk železnej rudy. Ľudová legenda ale hovorí, že potok sčervenel od krvi mladej a krásnej pustovníčky Lídy, za ktorou chodili dvaja mnísi augustínského rádu. Jeden o druhom ale nevedeli, ani ona nespoznala, že to nie je jedna osoba. Boli totiž bratia, jednovaječné dvojčatá. Raz sa však u Lídy stretli. Začali sa o ňu hádať, ťahať, až dievčinu roztrhli na dve polovice – a jej krv farbí potok dodnes)
Pätica chlapov sa rozhodne ísť do najbližšej krčmy v dedine Kvaň vzdialenej cca 4 km.Tony sa s nami lúči, prichádza

podľa výskytu tetrovov, ktoré sem v čase párenia chodili tokať). Z jediného mráčika na oblohe začali padať kvapky, tešili sme sa osvieženiu, mysliac si, že to o chvíľu prejde. Kdeže, neprešlo ale prišlo! Naraz sa prihnali mračná a začalo liať. Chvíľu sme bojovali s prírodou, napokon Francouz zavelil ústup pod stromy. Lejak hustol a my sme pár metrov od úkrytu zbadali v zemi zakopanú pozorovateľňu. Hneď sme sa do nej nasúkali. Zakiaľ chlapi skúmali stavbu a koloval Bokov na druhom campe zabudnutý rum, vonku začali padať krúpy. Po pol hodinke sa zdalo, že búrka ustúpila a tak sme vyliezli späť na cestu. A to sme nemali robiť! Víchrica priniesla ďalšiu hustú spŕšku. Zaznel povel na ústup a návrat do krytu. Po chvíli búrka ustala, ochladilo sa. Vyliezame zo skrýše a pokračujeme ďalej po ceste, ktorá sa z prašnej zmenila na rozvodnený

Päť minút pred búrkou

Andy Bábovka prekonáva prekážky prírody...  Pedróóó ako tu rieku máááám ako zdolať...

Prezliekame sa vo vedľajšom „salóniku“ kde sú porozvešiavané premočené zvršky našich kamarátov, keďže cestu do dediny absolvovali v daždi. Guláš a obsluha boli dobré, ale pivo bolo presýtené, hulákal televízor a zvyšok rôznorodého osadenstva. Naši začali hrať ale len pre nás, taký nezáujem o trampské hranie v krčme som ešte nezažila. Po desiatej sa lúčime s partiou, ktorá ťahá domov. Predtým nás ale Juras hodil ku campu, čo bolo po celodenných útrapách veľmi príjemné. Tom, Bob, Skipy, Martina, Boko, Sandy a my dvaja sa rozkladáme pri hučiacom potoku, chlapi urobia oheň, do noci je dobrá zábava a hranie.
Ráno zavítalo na náš posledný camp opäť slnko. Potme sme nevideli, aké je to pekné miesto uprostred ihličnatého lesa na brehu  Obecnického potoka.

Ten sa po pár metroch vlieva do rovnomennej priehrady. Vyšla som z lesnej húštiny a predo mnou sa v rannom tichu rozprestrela slnkom zaliata tichá vodná hladina. Prešla som po skalnato piesčitom brehu posiatom vysušenými koreňmi stromov, na ktoré som porozkladala premočené topánky a oblečenie. Zaplávať si v takom krásnom prostredí bolo odmenou po kilometroch s batohom na chrbte. Po návrate na camp sa balíme, poďakujeme sa Tomovi a Bobovi za pekný vander a spoznanie zaujímavých miest, lúčime sa s nimi aj so Skipy. Spolu s Martinou, Sandym a Bokom ešte hodinku pokecáme pri ohníku. S pohoďáckym pozdravom odchádzame a dávame ním bodku za vandrom vo Vojenských Brdoch.

                                                                                    Andy Bábovka, T.O. Pohoda, Bratislava

 Ráno na Obecnickom potoku a posledná káva