Vander Vojenské Brdy 3.-6. júla 2015

V piatok po pol jednej s Pedrom nakladáme v Brne Boka a popri kolóne (našťastie v protismere) na v súčasnosti zúženej diaľnici prichádzame o pol tretej k Tonymu do Prahy. Vybavím s ním literárne a finančné záležitosti, pridáva sa k našej posádke. Na železničnej stanici v Příbrami nakladáme Martinu. Pred piatou parkujeme na mieste zrazu v Dominikálních Pasekách. Tam nás čakajú Bob s Kevinom (pes) a Golem. O piatej otvárajú krčmu a hneď ako Pedro vojde dnu zrúkne na neho chlap ako hora po slovensky „a Ty máš prečo na pracke na opasku

 

 

slovenský znak?“. Pedro odpovie, že preto lebo je Slovák. Od chlapiska sa dozvie, že aj on a pochádza z Handlovej, prišiel sem na návštevu za synom, zostal tu a to je už 17 rokov. Prichádza hlavný plánovač vandra Tom so Skipy a Rustym (pes), ja si pospím na lavičke na detskom ihrisku. Vo veľkom štýle dodávkou Červeného kríža dorazia kamaráti z Brna – šofér Juras, Kuča, Rambajz a Jitka, Jordán, Francouz a Sandy zo Znojma. V tejto zostave strávime niekoľko hodín v krčme, v ktorej napočudovanie robia miešané drinky a majú štyri druhy Tatranského čaju. Po desiatej sa zdvihneme na odchod a smrtiacim stupákom robíme nočný presun na prvý camp na Slonovec. Stále je veľmi teplo, mesiac presvitajúci pomedzi ihličnany je v splne a má červenú farbu. Na fleku nás čaká predvoj, ktorý opustil krčmu skôr. Mesiac sa medzitým zmenil na veľký žltý peniaz a svietil na nás sediacich okolo ohňa. Hralo sa a spievalo takmer do druhej, večerná atmosféra mi pripomenula prvú noc na Empty campe na minuloročnom vandri na Brdoch.

V sobotu už od rána poriadne pripeká. Jordánovi požičiam ihlu a niť na zašitie odtrhnutej pracky na Rambajzovej alici. Je to len základné „šitíčko“ a tak mu Pedro (veď čo by pre kamaráta neurobil) po chvíli pri rannej hygiene nachádza v machu nejakou slečnou zabudnutú taštičku s lepšou výbavou na šitie. Opúšťame

 Campovka na Kloučku

táborisko a nastáva úmorná púť v horúčave, ešteže sme ako tak skrytí v lese. Prestávka na campe Klouček, robíme zápis do campovky. Tak ako na vandri na Kokořínsku pred troma týždňami nachádzame aj tu v campovkách zapísanú a všade prítomnú T.O. Trenčín (s pomocou Šmidly sme zistili, že Trenčín je časť mesta Bakov nad Jizerou).

Vykúpením z litrov potu stekajúcich po našich chrbtoch je príchod k Pstruhovému potoku. Všetci sa vrháme do jeho vôd a robíme si dlhšiu očistno obedovú pauzu na machu pri jeho brehu. Pekné miesto nazývam potokom de luxe a po vychladení vo vode ponúkam oddychujúcu partiu mojim obľúbeným šampusom Hubertom de luxe.
Po nahodení báglov a ďalšom kráčaní sme po chvíli opäť spotení ako myši. Dávame si pauzu pod Hejlákem, kde mali vojaci pozorovateľňu kam

For Sephora

Vojenská pozorovateľňa

 

dopadajú delostrelecké náboje na cvičnú plochu. Pár z nás vybehne na dnes už opustené stanovisko a odmenou je krásny výhľad na „dopadovky“ a okolitú

prírodu.Pokračujeme v tomto teple k priam rozprávkovému miestu – vodnej nádrži Pod Valdekem. Všetci si ideme zaplávať do príjemne chladnej vody. Časť partie zostáva pri vode, zvyšok sa presúva na miesto druhého nocľahu. Je pri Červenom potoku, takže voda bude, ale len na varenie.

Camp na Červenom potoku

Bivak na Červenom potoku

(podľa odborníkov voda sfarbená do červena je od bohatých nálezísk železnej rudy. Ľudová legenda ale hovorí, že potok sčervenel od krvi mladej a krásnej pustovníčky Lídy, za ktorou chodili dvaja mnísi augustínského rádu. Jeden o druhom ale nevedeli, ani ona nespoznala, že to nie je jedna osoba. Boli totiž bratia, jednovaječné dvojčatá. Raz sa však u Lídy stretli. Začali sa o ňu hádať, ťahať, až dievčinu roztrhli na dve polovice – a jej krv farbí potok dodnes)
Pätica chlapov sa rozhodne ísť do najbližšej krčmy v dedine Kvaň vzdialenej cca 4 km.Tony sa s nami lúči, prichádza

zvyšok tlupy. Pedro s nimi dohodne bojový plán doplnenia zásob. Rozbalíme si bivak, s prázdnym ruksakom a gitarou ideme aj my dvaja do Kvane kam prichádzame asi po hodine v úmornej horúčave. Na kraji vidíme opustenú krčmu, neveríme že to má byť podľa Tonyho informácie hospoda Prasečák. Pokračujeme do dediny, pýtame sa dvoch divných chlapov na priedomí kde je tu krčma. Ukazujú dole za zákrutu, Pedro spomenie názov Prasečák, tvrdia že to je budova, okolo ktorej sme išli, ale nevedia, či je otvorená, čo sa nám zdá čudné, veď bývajú od nej 500 metrov, ale pre istotu sa vraciame. S divným pocitom z tohto opusteného miesta budovu obchádzame, stojí tam auto s rozsvietenými svetlami a nikde nikto. Celé miesto pôsobí na nás zlovestným dojmom, pod vplyvom spomienky na americký film zo „zapadákova odkiaľ niet návratu“ si už predstavujem, či naši kamaráti nie sú už niekde rozobraní na orgány... Tak zas späť po slnkom rozpálenej
asfaltke.Na našu radosť z dolnej krčmy vychádza Boko a vnútri sedí zvyšok - Kučovci, Jordán, Sandy a zdá sa, že všetky orgány majú na mieste. Domácej krčmárke robíme radosť dobrou tržbou a peknými pesničkami. O pol desiatej Pedro balí gitaru, nakladáme pet-ky s pivom, vodou, nealkom, ostatní zostávajú.
Cesta späť potme vo dvojici a v dobrej nálade sa zdá kratšia. Blížime sa ku campu a sme radi, že na nás čakajú. Časť sa dala na ústup do stanov pred dotieravým hmyzom a tým, ktorí vydržali sa ušla dobrá odmena. Chladené pivo a pekné hranie Pedra a Martiny. Tá aj s Bobom ešte večer vybehli na zrúcaniny hradu Valdek a Tom zas objavil studničku s čistou vodou povyše stavby vodárne na pretrhnutej hrádzi povodňou z 19. stor, takže ani kamaráti na campe

 zrúcaniny hradu Valdek

Večer na Červenom potoku

Martina to vie

nezaháľali.Po chladnejšej noci sa po siedmej zobúdzam opäť do horúceho dňa. Zbehnem si zaplávať späť na priehradu, v zamyslení tradične „trochu“ zablúdim a ocitám sa pri skalnej stene na vrchole, aspoň som niečo nové videla. Nachádzam Pedrov zabudnutý prívesok, prejdem cez kovový mostík, po ktorom keď kráčam pripomína to hromobitie. Voda je výborná, užívam si plávanie sama v jazere uprostred lesa.
Po desiatej vyrážame, po ceste naberáme vodu, lúčime sa s Golemom. Jeho obuv vypovedala poslušnosť, previazal si to špagátom a takto vystrojený šiel asi 10 km na vlak do Hořovic Ako neskôr oznámil sms - kou, vo vlaku sedel bosý a ľudia sa na ňom ktovie prečo
smiali.Kráčame s páliacim slnkom nad hlavou. Prechádzame panelovou plochou letiska, ktoré za vojny využívali Nemci. Dnes slúži ako zoradisko vojenskej techniky. Pod kopcom Jordán pri  bunkri Benešák (v r. 1936 bol postavený na základe obranných plánov Čs. armády a prišiel si ho prezrieť prezident Beneš) nás mal čakať Jordán s partiou z Kvane. Tí nakoniec zakotvili pri potoku v údolí, kam za nimi prišli Tom s Jitkou, Rambajzom a Skipy. Zvyšná, nazvem ju „vrcholová“ päťka Bob, Francouz, Marťa, Pedro a ja sme pokračovali k

Rozlúčka pri studničke

bunkru na kopci. Vlastne bolo nás 5+1, bol s nami aj Kevin, ten sa chladil v ľadovo studených útrobách objektu. Zhora je krásny výhľad. Bob nám povedal, že v týchto miestach sa točili „bojové scény“ z filmu Obecná škola. Po obednej prestávke sme vykročili smer Tok,najvyšší vrchol na Brdoch (865m, názov dostal

Čo nás ešte čaká

podľa výskytu tetrovov, ktoré sem v čase párenia chodili tokať). Z jediného mráčika na oblohe začali padať kvapky, tešili sme sa osvieženiu, mysliac si, že to o chvíľu prejde. Kdeže, neprešlo ale prišlo! Naraz sa prihnali mračná a začalo liať. Chvíľu sme bojovali s prírodou, napokon Francouz zavelil ústup pod stromy. Lejak hustol a my sme pár metrov od úkrytu zbadali v zemi zakopanú pozorovateľňu. Hneď sme sa do nej nasúkali. Zakiaľ chlapi skúmali stavbu a koloval Bokov na druhom campe zabudnutý rum, vonku začali padať krúpy. Po pol hodinke sa zdalo, že búrka ustúpila a tak sme vyliezli späť na cestu. A to sme nemali robiť! Víchrica priniesla ďalšiu hustú spŕšku. Zaznel povel na ústup a návrat do krytu. Po chvíli búrka ustala, ochladilo sa. Vyliezame zo skrýše a pokračujeme ďalej po ceste, ktorá sa z prašnej zmenila na rozvodnený

Päť minút pred búrkou

potok červenej farby.(z horniny používanej na stavbu spevnených ciest). Ako to už býva, príroda nám zas dala šancu, vlastne v tomto prípade pán týchto hôr Fabián. Vyšlo slnko, postupne sušilo naše oblečenie a batohy, bolo však sparno ako v saune. Stúpame chodníkom vedúcim pod vrcholom Toku. Od začiatku vandra sme si v týchto lesoch pochutnávali na čučoriedkach, tu rastú spoločne s borievkami, teraz ešte nezrelými, také množstvo som nikde nevidela. Na vrchole chodníka si dávame vrcholové maxi pivo. Objavujeme zvoničku, zrejme slúžila na pokyny k streľbám. Postupne klesáme, prichádzame na asfaltku. Dovedie nás až k Obecnickej priehrade, nazývanej aj Octárna

po búrke

 Letný prevlek pod vrcholom Toku

Borievkové a čučoriedkové polia

Marťa a Pedro

Andy Bábovka prekonáva prekážky prírody...  Pedróóó ako tu rieku máááám ako zdolať...

(v pol. 19.st.tu bola založená octáreň, v 5 m vysokých sudoch sa kvasením miestnych liehovín s bukovými hoblinami vyrábal ocot). Chlapi idú skontrolovať miesto posledného nocľahu a potom v radostnom očakávaní, že sa stretneme zo zvyškom partie šliapeme do dediny Obecnice. Krčma je narvaná, je tam príšerne teplo a dusno ale kamaráti sú tu všetci.

Prezliekame sa vo vedľajšom „salóniku“ kde sú porozvešiavané premočené zvršky našich kamarátov, keďže cestu do dediny absolvovali v daždi. Guláš a obsluha boli dobré, ale pivo bolo presýtené, hulákal televízor a zvyšok rôznorodého osadenstva. Naši začali hrať ale len pre nás, taký nezáujem o trampské hranie v krčme som ešte nezažila. Po desiatej sa lúčime s partiou, ktorá ťahá domov. Predtým nás ale Juras hodil ku campu, čo bolo po celodenných útrapách veľmi príjemné. Tom, Bob, Skipy, Martina, Boko, Sandy a my dvaja sa rozkladáme pri hučiacom potoku, chlapi urobia oheň, do noci je dobrá zábava a hranie.
Ráno zavítalo na náš posledný camp opäť slnko. Potme sme nevideli, aké je to pekné miesto uprostred ihličnatého lesa na brehu  Obecnického potoka.

Vidina krčmy nám zlepšila náladu

Ten sa po pár metroch vlieva do rovnomennej priehrady. Vyšla som z lesnej húštiny a predo mnou sa v rannom tichu rozprestrela slnkom zaliata tichá vodná hladina. Prešla som po skalnato piesčitom brehu posiatom vysušenými koreňmi stromov, na ktoré som porozkladala premočené topánky a oblečenie. Zaplávať si v takom krásnom prostredí bolo odmenou po kilometroch s batohom na chrbte. Po návrate na camp sa balíme, poďakujeme sa Tomovi a Bobovi za pekný vander a spoznanie zaujímavých miest, lúčime sa s nimi aj so Skipy. Spolu s Martinou, Sandym a Bokom ešte hodinku pokecáme pri ohníku. S pohoďáckym pozdravom odchádzame a dávame ním bodku za vandrom vo Vojenských Brdoch.

                                                                                    Andy Bábovka, T.O. Pohoda, Bratislava

 Ráno na Obecnickom potoku a posledná káva


  foto Šťastný Bob a Martina a článok poslala Andy Bábovka
doplňujúce info:Milan Syruček – Záhady brdských lesů, mapa Brdy a Rokycansko

(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)
 

 



© 2015 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024