chvíle, a tiež Vám, ktorí so mnou pôjdete v tak mizernom čase a počasí, aby sme sa opájali romantikou jesenných potuliek. Takže pozývam všetkých, čo pri rozhodovaní neštudujú teplotné grafy a meteorologické predpovede, aby spolu so mnou zažili všetko čo obnáša Jesenná nostalgia.                                            T.S.Sépia

Tak sme zo sedla Havran za padajúceho dažďa so snehom vyrazili po červenej na Krahulčie vrchy. Kedysi som už tu bol, spali sme v zime spolu s Buťkou a Pachom v malej jaskynke a to sme nevedeli, že desať minút na Dolnom sokole sú dve veľké jaskyne, kde sa vyspí viac ako desať ľudí. Zasa sme o niečo múdrejší. Pohodovým krokom sme prišli do jaskyne ešte za svetla, takže bolo dosť času nanosiť dreva a pripraviť sa na spanie. Ipík milo prekvapil, keď oheň zapálil kresadlom. Drevo bolo mokré a preto je dobre pri sebe nosiť trochu živice alebo brezovej kôry, čo on mal. Ostatné drevo sme priebežne sušili a tak sme si spravili ohník, pri ktorom sme vydržali klábosiť až do neskorej noci. Pompe mal dobrý nápad keď navrhol, že zaspievať sa dá aj bez gitary. A tak medzi rečou padla aj dobrá pesnička. Spalo sa dobre a až ráno sme zistili, že mimo jaskyne aj mrzlo. Ale to už začalo vychádzať slniečko a odmenou za upršanú sobotu bola krásna slnečná nedeľa. Pokračovali sme cez sedlo Gajda na Marhát. Už po ceste sa ukazovali pekné výhľady a tak sme sa tešili na vyhliadkovú vežu čo tam bola. Bolo síce pekne ale dul silný vietor a na veži o to viac. Ale to nám nezabránilo pokochať sa pohľadom po okolitých kopcoch. Bolo vidieť Fatru, Inovec, Veľkú Javorinu, Zobor, Vtáčnik - všetky hory, ktoré už máme v nohách. Z Marhátu sme zišli cez Jurko, kde je rotunda sv.Juraja do Nitrianskej Blatnice.