Okienko do histórie: T.O.KALIMANTAN na začiatku rokov 70-tich.
Po pracovnom týždni, u niektorých aj študentskom, je stanovený zraz o 16.00 h u „KOŇA" . Keď sme sa všetci pozliezali, pochválili sme sa novými " domovinami" . Jedna stála 50,- Kčs  na tú dobu slušný peniaz ( na  porovnanie tekutý chleba stál 1,70 a 1/2 dc 4,20), čo znamenalo, že roboši museli založiť zapraskaných študákov, aby si domovinu mohli zaplatiť. Podotýkam, že svoj dlh poctivo splatili. Po nejakom tom občerstvení ovešaní  US-kami a telacinami sa presúvame na zastávku  našeho  " PONNY EXPRESU" , ktorá sa vtedy

nachádzala pri starej sladovni - dnes u MAMUTA. Jazdec expresu nás už poznal z diaľky a urýchlene nám do neho umožnil vstup,  kde sme už tradične okupovali zadný priestor aj so schodmi zadného východu. Spolucestujúci nás už brali ako samozrejmosť. Cesta ubiehala za zvuku gitár a banja a našich umeleckých hlasov, pridávali sa aj cestujúci.  V Záhorskej  sme sa z expresu vykotúľali  na prvej zastávke (šetrenie financií). Jazdec a cestujúci expresu nám zapriali príjemný
vander s pripomienkami aby sme nepodpálili les. Odtiaľ sa pokračovalo ako vždy - stopom alebo pešibusom . V Borinke sme sa zastavili v starej krčme u šenkára Ruda  Necpalu a doplnili svoj pitný režim.  Niečo sme zobrali a zahulákali, že vyrážame na flek ktorý sa rysuje vo vzdialenosti asi 5 km. Do lesa dorážame za tmy tmúcej a samozrejme bez náležitého osvetlenia (svätojánske mušky majú dovolenku). Našmátrali sme náš úzky chodníčok na briežok a hibáj ho hore. Prvý Čára, lebo sa vypína ako anténa, za ním Negro , Zuzka, Šupatý, Dano, Kuzma, Pinďo,Valty, Leri, Maco, Maťo, Džordžo a konvoj uzatvára najmladší osadník Števo (Bombardér, to ako prezývku dostal pri inej udalosti). Ako si tak šlapeme tak Čára naraz zmizol. Negro zavelil stop a začína pátranie po Čárovi , ale ten sa o chvíľu začne driapať z jamy, do ktorej sa strepal na konci chodníčka. Na otázku čo sa stalo , odpovedá,  že nepočul klepot mlynčeka,  ktorý sme premyslene zhotovili na potôčiku pri odbočke na flek.  Za absolútneho ticha sa otáčame a vraciame späť.  Šmátrame pred sebou rukami a načúvame radarmi. Po nejakej dobe sa z hlbín lesa ozve tamtam nášho známeho klepotavého zvuku mlynčeka. Šťastne dorážame na flek samozrejme s nejakými menšími odreninami.  Ako hovorí náš t.s.  Džambi - "Príroda je krásna , ale tvrdá". Po príchode zakladáme oheň a konzumujeme svoje prinesené skromné zásoby. Sedíme okolo ohníčka ako 12 mesiačikov, hrá sa a spieva do skorých ranných hodín. A je tu ráno. Hrozný pohľad sa naskytol lesu keď nás uvidel.  Šerif všetkých nahnal na raňajšiu hygienu do potoka. Týmto im pripomenul, čo ich čaká na vojenčine. Po takzvaných raňajkách sa púšťame do budovania podsady. Čára,  Zuzka a Negro obsluhujú rýchlopalný krompáč a ďalekonosnú lopatu. Ostatní sa rozpŕchli do lesa ako divá zver a znášajú zásoby dreva.  Kamarát Pinďo si sedí pri ohníčku, brnká na gitaru a nejaví žiadny záujem vystriedať kamarátov pri tejto drine. Na opätovné urgencie nereaguje. Ale to už dožralo Šerifa a dal mu to vyžrať. Pinďo s úsmevom na tvári zahlásil vetu , ktorá sa mu stala osudná. Ja mám ručičky na šrobováčiky a nie na lopatu a krompáč. Negrovi sa zatmelo pred očami aj za očami , vypustil prebytočnú paru cez nos a uši a zdrapol milého Pinďa pod krk. Za účasti celej osady mu strhol domovinu a s okamžitou platnosťou ho zbavil členstva v osade a poslal ho,  však viete asi kam. Práca pokračovala takým tempom,  že spod krompáča lietali iskry (terén samý kameň).  Niekoľkokrát sme museli pilníkom nabrúsiť náradie, tak sme ho otupili. Podsada sa nedokončila  pre nekvalitu náradia – polámalo sa. Aj to bol dôvod si ísť zanôtiť, zahrať a dobiť batérie k Rudovi. Bolo veselo až do záverečnej. A znova nás čakala krásna nočná prechádzka lesom na flek. Tento krát nás Čára v neskorej nočnej hodine už bezpečne dovliekol na flek. Ešte sme  stihli nad rozrobenú podsadu natiahnuť celty, rozbaliť spacáky  a hajde ho spať. Ale príroda nás zradila. Nad ránom sa spustil dážď – nami zvaný „Soplák“ . Nejakú dobu sme odolávali,  ale pred vodou neujdeš. Spánok nás prešiel a len tak sa sme usídlili pod celtou  v rôznych polohách. Kamarát Števo  to mal však na háku -  spal veselo ďalej. Medzi nohami mal širák do ktorého mu stekala voda a vôbec mu to nevadilo. My ostatní sme túžobne očakávali svitanie. Dočkali sme sa. Premočení sme upratali flek, zbalili sa a  omotaní celtami vyrážame na expres. To Vám bola cesta. Zmoknutí, uzimení šlapeme na stanovisko expresu. Nad nami sa vznáša opar a z nás stúpa para. Pohľad pre bohov. V takomto stave sme dorazili do Borinky. Oproti nám sa blíži staršia obyvateľka Borinky. Ako nás zazrela so slovami na perách „Banderovci“ sa prežehnala a zrýchleným presunom k miestnemu kostolu sa išla asi vyžalovať pánu Bohu, čo za prízraky skoro ráno zliezajú z hôr.

Toto je asi v skratke  jeden z mnohých vandrov  ktorý si pamätám a zaraďujem ho na začiatok našej smelej budovateľskej práce na stavbe T.O. Kalimantan

                                                                              Zo spomienok už nebohého osadníka „Maca

                                                                                        (foto a spomienka z r.1973)

 

 

© 2013 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024