| 
																		 
																		
																		
																		
																		Asi po 
																		kilometri 
																		zisťujem, 
																		že som 
																		odbočila 
																		opačným 
																		smerom 
																		po 
																		modrej. 
																		V mojom 
																		prípade 
																		častá 
																		skutočnosť, 
																		nevadí, 
																		takto na 
																		hrad 
																		prídem 
																		okruhom 
																		Kalimu 
																		oproti. 
																		Pokračujem 
																		rozrytým 
																		chodníkom, 
																		modrá 
																		značka 
																		mizne, 
																		chodník 
																		sa mení 
																		na pascu 
																		zakopnem 
																		a letím 
																		na zem. 
																		Obliznem 
																		si 
																		skrvavené 
																		dlane 
																		a po 
																		tejto 
																		dezinfekcii 
																		bežím 
																		ďalej. 
																		Pokračujem 
																		podľa 
																		popod 
																		elektrickým 
																		vedením 
																		(výborný 
																		orientačný 
																		bod, ako 
																		ma 
																		naučil 
																		Pedro) a 
																		krajom 
																		lúky 
																		popod 
																		les. 
																		Vľavo 
																		výhľady 
																		na 
																		Slanské 
																		vrchy, 
																		dedinky 
																		Čičavu, 
																		Merník, 
																		vpravo 
																		pohľad 
																		na 
																		jedinú 
																		malebnú 
																		obec 
																		uprostred 
																		kruhu 
																		lesov 
																		Vyšný 
																		Kazimír. 
																		Po troch 
																		kilometroch 
																		sa 
																		vnáram 
																		do lesa, 
																		nachádzam 
																		značku. 
																		Značenie 
																		je 
																		v tomto 
																		kraji 
																		ako 
																		neskôr 
																		zisťujem 
																		ja, Kali 
																		aj 
																		všetci 
																		ostatní, 
																		ktorí sa 
																		vydali 
																		na túry 
																		do 
																		okolia, 
																		strašné. 
																		Brodím 
																		sa 
																		v mechanizmami 
																		rozrytej 
																		rozmočenej 
																		ceste, 
																		preskakujem 
																		haluziny, 
																		nechané 
																		tak ako 
																		sú po 
																		odpílení 
																		a odvoze 
																		kmeňov, 
																		presne 
																		ako 
																		u nás 
																		v Malých 
																		Karpatoch. 
																		 Sústavne 
																		sa počas 
																		behu 
																		vraciam 
																		vždy 
																		k poslednému 
																		stromu, 
																		kde bola 
																		značka, 
																		ale 
																		pokračovanie 
																		väčšinou 
																		len 
																		vytuším. 
																		„Turistický 
																		chodník“ 
																		nie je 
																		chodníkom, 
																		ide 
																		o prechod 
																		zarastenými 
																		húštinami, 
																		roky 
																		neprechodenými 
																		lesnými 
																		cestami, 
																		nepredpokladateľnými 
																		odbočkami 
																		do 
																		krovísk. 
																		Po 
																		šiestich 
																		km prvá 
																		„občerstvovacia 
																		stanica“ 
																		– 
																		černicové 
																		kríky 
																		ale 
																		zároveň 
																		podľa 
																		rozrytého 
																		pása 
																		zeme aj 
																		výskyt 
																		diviaka 
																		lesného. 
																		Pár krát 
																		zahulákam 
																		a začnem 
																		si 
																		nahlas 
																		spievať 
																		ryvolovky, 
																		môj 
																		recept 
																		na 
																		odplašenie 
																		divej 
																		zveri. 
																		Padám 
																		druhý 
																		krát, 
																		tento 
																		raz sú 
																		skrvavené 
																		kolená, 
																		na 
																		dezinfekciu 
																		kašlem. 
																		Pribieham 
																		
																		k smerovníku
																		so 
																		začiatkom 
																		žltej 
																		značky 
																		smer 
																		Benkovce. 
																		Poteší 
																		ma pekné 
																		značenie, 
																		žltá 
																		stúpa do 
																		kopca 
																		(ktorý 
																		nakoniec 
																		celý 
																		obehnem), 
																		radosť 
																		je 
																		predčasná. 
																		Posledná 
																		značka 
																		je na 
																		strome 
																		bokom od 
																		jediného 
																		ako tak 
																		schodného 
																		chodníka. 
																		Začínam 
																		obiehať 
																		dokola 
																		v čoraz 
																		väčších 
																		kruhoch 
																		v snahe 
																		nájsť 
																		ďalšiu. 
																		Podľa 
																		satelitných 
																		hodiniek 
																		nabehám 
																		na tomto 
																		mieste 
																		jeden 
																		kilometer. 
																		Prepadám 
																		zúfalstvu, 
																		ale 
																		spomeniem 
																		si na 
																		radu 
																		môjho 
																		muža, že
																		
																		
																		v mape 
																		je 
																		všetko, 
																		len 
																		treba do 
																		nej 
																		poriadne 
																		pozerať. 
																		Vytiahnem 
																		ju 
																		a všimnem 
																		si že 
																		žltá sa 
																		stáča do 
																		smeru v 
																		akom som 
																		prišla 
																		po 
																		modrej 
																		a v húštine 
																		na 
																		strome 
																		zarastenom 
																		kríkmi 
																		ju 
																		konečne nachádzam. 
																		Pokračujem 
																		lesom, 
																		v strede 
																		chodníka 
																		košík 
																		plný 
																		húb, 
																		pozdravím 
																		prekvapenú 
																		hubárku, 
																		vyplašila 
																		som ju 
																		viac, 
																		ako keby 
																		sa tam 
																		zjavil 
																		medveď. 
																		Nechcem 
																		tomu 
																		veriť, 
																		ale žltá 
																		značka 
																		odbočuje 
																		do 
																		klesajúceho 
																		úvozu, 
																		zarasteného 
																		takmer 
																		dvojmetrovou 
																		mladinou. 
																		Doškriabaná, 
																		dotrhaná 
																		a skrvavená 
																		sa 
																		predieram 
																		asi 
																		kilometer 
																		a konečne 
																		vybieham 
																		na lúku, 
																		bežím po 
																		jej 
																		okraji 
																		pod 
																		lesom 
																		(značka 
																		dávno 
																		zmizla) 
																		a schádzam 
																		do 
																		dedinky 
																		Benkovce. 
																		V nej 
																		nachádzam 
																		smerovník 
																		žltej 
																		a zelenej, 
																		ktorá 
																		vedie na 
																		hrad. 
																		Vydám sa 
																		po 
																		zelenej, 
																		strácam 
																		ju za 
																		poslednými 
																		ovocnými 
																		sadmi, 
																		stúpam 
																		do lesa, 
																		behám 
																		dokola, 
																		hľadám 
																		značku, 
																		telefonujem 
																		Kalimu 
																		kde je. 
																		Ten je 
																		tiež 
																		poriadne 
																		napálený, 
																		stále 
																		ešte na 
																		Čičavu 
																		nedorazil 
																		ale vraj 
																		vidí 
																		pred 
																		sebou 
																		nejakú 
																		cestu a 
																		dedinu a 
																		tak sa 
																		dohodneme, 
																		že kto 
																		príde 
																		prvý na 
																		hrad 
																		zavolá.
																		 
																		A tak sa 
																		po 
																		štyroch 
																		hodinách 
																		blúdenia 
																		vzdávam 
																		a 
																		zavolám 
																		Pedrovi, 
																		aby pre 
																		mňa 
																		prišiel. 
																		Vraciam 
																		sa do 
																		Benkoviec 
																		a vidím 
																		dolu pod 
																		svahom 
																		miznúť 
																		za 
																		stromami 
																		zelenú 
																		postavu. 
																		Zakričím 
																		na 
																		Kaliho, 
																		je to 
																		on! 
																		Namiesto 
																		aby 
																		dorazil 
																		na hrad 
																		ho 
																		obišiel 
																		a 
																		prišiel 
																		sem, kam 
																		vôbec 
																		nechcel. 
																		Rozhodne 
																		sa ísť 
																		späť a 
																		nájsť 
																		miesto, 
																		kde 
																		zišiel 
																		zo 
																		značky a 
																		konečne 
																		prísť na 
																		hrad 
																		Čičava! 
																		Dohodneme 
																		si 
																		stretnutie 
																		na 
																		hrade, 
																		snáď sa 
																		tam 
																		naozaj 
																		stretneme. 
																		Po vyše 
																		polhodine 
																		Pedro 
																		pre mňa 
																		prichádza 
																		autom a 
																		vraciame 
																		sa pod 
																		zrúcaniny. 
																		Zastavíme 
																		najprv 
																		pod 
																		hradným 
																		vrchom 
																		pri 
																		pomníku 
																		
																		pomníku 
																		Cyrila 
																		a Metoda, 
																		postavenom 
																		na 
																		mieste, 
																		kde pri 
																		svoje 
																		púti 
																		pred 
																		vyše 
																		tisícsto 
																		rokmi 
																		prekročili
																		
																		
																		rieku 
																		Ondavu. 
																		Kúsok 
																		ďalej 
																		odstavíme 
																		auto na 
																		parkovisku 
																		pod 
																		zrúcaninou. 
																		Zoznamujeme 
																		sa tam 
																		so 
																		sympatickým 
																		triom 
																		Silviou 
																		a Stanom 
																		z Lopašova 
																		a Ďurim 
																		z Malaciek. 
																		Tiež 
																		ráno 
																		vyrazili 
																		tak ako 
																		Kali po 
																		značke 
																		na hrad, 
																		a po 
																		troch 
																		hodinách 
																		blúdenia 
																		a predierania 
																		sa 
																		húštinami 
																		to 
																		vzdali, 
																		zišli na 
																		výpadovku 
																		a po 
																		ceste 
																		prišli 
																		na hrad. 
																		Tri krát 
																		sa medzi 
																		sebou 
																		kvôli 
																		zlému 
																		značeniu 
																		pohádali, 
																		to sa im 
																		vraj 
																		nestane 
																		za celý 
																		rok. 
																		Voláme 
																		Kalimu, 
																		že sme 
																		už pod 
																		hradom, 
																		ten 
																		odpovedá 
																		že nás 
																		zhora 
																		počuje 
																		aj mimo 
																		telefónu 
																		ako si 
																		vymieňame 
																		zážitky 
																		z 
																		dnešného 
																		putovania. 
																		Stúpame 
																		„Kyslíkovou 
																		dráhou“ 
																		-  
																		upravenými 
																		stanoviskami 
																		na 
																		cvičenie, 
																		konečne 
																		prichádzame 
																		k cieľu 
																		našich 
																		dnešných 
																		výprav. 
																		Zachované 
																		hradné 
																		múry, 
																		najmä 
																		oblúkové 
																		klenby, 
																		miestnosti, 
																		poloha 
																		hradu 
																		a výhľady 
																		ale 
																		stáli za 
																		trápenie 
																		pri jeho 
																		„dobývaní“ 
																		za 
																		pomoci 
																		turistickej 
																		značky.
																		
																		
																		
																		 
																		
																			
																			
																				
																					| 
																					
																					Po 
																		obhliadke 
																		sa 
																		najeme 
																		v dobrej 
																		reštaurácii 
																		pod 
																		hradom 
																		a mierime 
																		k priehrade 
																		Veľká 
																		Domaša, 
																		aby sme 
																		zo seba 
																		zmyli 
																		pot, 
																		blato a 
																		krv po 
																		našom 
																		dnešnom 
																		putovaní. 
																		Pri 
																		ceste 
																		nám 
																		padne do 
																		oka 
																		veľmi 
																		pekný 
																		barokovo 
																		– 
																		
																		rokokový 
																		kostolík 
																		z r. 
																		1780 
																		na 
																		okraji 
																		vodnej 
																		nádrže, 
																		chránený 
																		hrádzou. 
																		Kostolík 
																		stál 
																		kedysi 
																		na kopci 
																		v dedine 
																		Kelča, 
																		ktorú 
																		fašisti 
																		cez 
																		vojnu 
																		vypálili 
																		a komunisti 
																		neskôr 
																		zaplavili 
																		pri 
																		stavbe 
																		priehrady, 
																		zaujímavé, 
																		že 
																		kostol 
																		ušetrili. 
																		Veľmi 
																		pekná 
																		stavba 
																		chátra, 
																		presťahovaní 
																		obyvatelia Novej 
																		Kelče, 
																		keď si 
																		v nej 
																		postavili 
																		nový 
																		kostol, 
																		do 
																		starého 
																		prestali 
																		chodiť. 
																		Presúvame 
																		sa na 
																		breh 
																		oproti, 
																		kde si 
																		Pedro 
																		všimol 
																		peknú 
																		prázdnu 
																		pláž. 
																		V čistej 
																		chladnej 
																		vode, 
																		s horami 
																		navôkol 
																		si dobre 
																		zaplávame 
																		a umyjeme 
																		sa. 
																		V mape 
																		si 
																		všimneme 
																		obec 
																		Tokajík. 
																		Bezvýznamná 
																		obec sa 
																		stala 
																		smutne 
																		známou 
																		keď tu 19. 
																		novembra 
																		1944 
																		Nemci 
																		zavraždili 
																		32 
																		miestnych 
																		mužov. 
																		Vyberieme 
																		sa tam, 
																		v malom 
																		hájiku 
																		obkolesenom 
																		ihličnanmi 
																		je 
																		pôsobivý 
																		pomník 
																		sochára 
																		Gibalu.
																		
																		
																		Žena so 
																		zúfalstvom 
																		v tvári 
																		drží 
																		v rukách 
																		plachtu, 
																		ktorou 
																		chce 
																		prikryť 
																		mŕtveho 
																		muža, 
																		syna či 
																		brata 
																		ležiaceho 
																		pri jej 
																		nohách.Pred 
																		sochou 
																		je
																		
																		
																		kamenná 
																		krypta s 
																		menami 
																		obetí
																		
																		v slovenskom 
																		a 
																		rusínskom 
																		jazyku. 
																		Všetci 
																		okrem 
																		dvoch 
																		boli 
																		obyvatelia 
																		Tokajíka. 
																		Presunieme 
																		sa asi 
																		kilometer 
																		ďalej, 
																		kde 
																		uprostred 
																		lesa na 
																		lúčke 
																		stojí 
																		kamenný 
																		pomník 
																		postavený 
																		v r. 
																		1959. 
																		
																		Na tomto 
																		mieste 
																		boli 
																		muži 
																		z Tokajíka 
																		postrieľaní. 
																		Múzeum 
																		oproti 
																		pomníku 
																		je 
																		zatvorené, 
																		ale viac 
																		o tom, 
																		čo sa tu 
																		pred 
																		sedemdesiatimi 
																		rokmi 
																		stalo 
																		zistili 
																		kamaráti 
																		zo 
																		Záhoria 
																		- „trio 
																		spod 
																		Čičavy“, 
																		ktorí na 
																		naše 
																		odporučenie 
																		navštívili 
																		tieto 
																		miesta 
																		na druhý 
																		deň. 
																		Veľa im 
																		povedal 
																		farár, 
																		vnuk 
																		jedného 
																		z obyvateľov, 
																		ktorí si 
																		útekom 
																		do hôr 
																		zachránil 
																		život. 
																		Nemci 
																		boli 
																		v dedine 
																		niekoľko 
																		týždňov 
																		a miestnych 
																		chlapov 
																		každý 
																		deň 
																		vodili 
																		na práce 
																		v okolí. 
																		Aj 
																		19.11. 
																		1944 
																		ženy 
																		svojich 
																		mužov, 
																		otcov, 
																		synov 
																		vyprevadili 
																		s jedlom 
																		a kabátom 
																		do 
																		chladného 
																		počasia. 
																		Mysleli 
																		si, že 
																		idú zas 
																		niečo 
																		kopať, 
																		či 
																		stavať. 
																		Namiesto 
																		toho ich 
																					fašisti 
																		nahnali  
																		povyše 
																		dediny 
																		a ako 
																		výstrahu 
																		pre 
																		ostatné 
																		obce za 
																		pomoc 
																		partizánom 
																		ich 
																		postrieľali. 
																		Dvaja 
																		prežili, 
																		ušli do 
																		hôr. 
																		Dedinu 
																		okrem 
																		kostola 
																		a jedného 
																		domu 
																		vypálili, 
																		ženy 
																		a deti 
																		odvliekli. 
																		Po vojne 
																		sa 
																		vrátili 
																		do 
																		zničeného 
																		domova 
																		a štát 
																		im 
																		neskôr 
																		postavil 
																		nové 
																		domy. | 
																				 
																			 
																		  |