Keď sa pred rokom na 18. česko – slovenskom potlachu v Ružovej na  stretnutí  šerifov dohodlo, kto bude usporiadateľom medzinárodného potlachu v roku 2012, zdalo sa to ešte veľmi ďaleko.  Keď v januári  tohto roku zavítal na Tramp club( TCB) na Klepáči šerif Šerif, hlavný organizátor 19. slovensko – českého  potlachu, aby pozval  všetkých prítomných, zdalo sa to tiež  ešte veľmi ďaleko.
  Keď  na trampskej stránke  bola uverejnená pozvánka na tento potlach a uverejnil ju aj Trampský spravodaj  TCB v marcovom a júnovom čísle, stále sa to zdalo ešte ďaleko.
  Keď sme si išli tri týždne pred začiatkom potlachu prejsť na bicykloch trasy na vander, výlet, či prechádzku v okolí Lopašova podľa odporúčania veľmi dobre pripravenej oficiálnej stránky 19. potlachu , tiež sa mi to zdalo  ešte dosť ďaleko. Prechádzali sme údolím riečky Chvojnice, cez krásnu, rozľahlú lúku a vtedy Pedro povedal, že toto by bolo dobré miesto na potlach.
  Je prvého septembra, po dlhých horúčavách prudké ochladenie, a to čo sa zdalo ďaleko je od včera realitou. Prichádzam na začiatok Lopašova, kde smerovník naviguje do  trampského múzea, ktoré roky zveľaďuje a dáva dokopy kamarát Fred z Horního Jelení. Pripisujem, len tak pre seba, prvý kladný bod pre usporiadateľov. Umožnili totiž túto vzácnu zbierku spomienok, či už materiálnych, alebo literárnych vystaviť v kultúrnom prostredí miestneho kultúrneho domu.. Záujem návštevníkov je veľký, aj mne sa dá ťažko odtrhnúť od  článkov, reportáži, fotiek, či čítania starých čísel trampského časopisu TRAMP.
  Druhý kladný bod – parkovisko pre autá je na kraji dediny, pri ihrisku, zužuje sa do úzkeho koridora a končí pred drevenou závorou, za ktorú sa dá už ísť len pešo. Oceňujem prácu a trpezlivosť tých, ktorí mali na starosti parkovanie a museli čeliť rôznym, niekedy  prehnaným požiadavkam  motorizovaných trampov . Chodník ma vedie popri brehu Chvojnice, autá zostávajú skryté pred priestorom potlachoviska. Zdravím sa s okoloidúcimi známymi, či neznámymi trampami,  a zisťujem, že potlach je presne na tej lúke, ktorá sa páčila Pedrovi. Prichádzam ku vojenskému stanu, v ktorom dostanú účastníci spomienkové predmety, odznaky, camrátka, mapky, zapisujú sa tu trampské osady (TO) s počtom prítomných osadníkov. Muzikanti, majúci záujem vystúpiť vo večernej hudobnej zábave  sa zasa zapisujú do zošitka. Položím osadnú kroniku ku množstvu ďalších, do každej dám znak našej osady, a vychádzam von popri  cisternách ku bufetovej časti.
  Tretí  kladný bod-  stany s výčapmi a bufetom sú hneď pri chodníku, dostatočne vzdialené od miesta na táborenie. Stretávam sa tu s mnohými kamarátmi, s niektorými sme sa videli pred pár dňami , s inými pred pár mesiacmi, či rokmi na vandri, vítaní jari, alebo ohni. Toto je asi  ten fakt, ktorý na takéto pre niekoho„ masové stretnutia“ priláka aj tých, vrátane mňa,  ktorí najviac zo všetkého majú radi posedenie pri malom ohni s pár kamarátmi. Fakt, že pri malom ohni zas kamaráta z Čiech, Moravy, Kanady, alebo z druhého konca Slovenska  tak ľahko nestretnete.
  Štvrtý kladný bod – latríny sú naboku pri lese, pri nich čistá umyvárka, z potlachovej lúky ich nevidno, možno mohli byť prekryté maskáčovou sieťou, ale zrejme by bol potom problém ich nájsť, ak by bolo niekomu naponáhlo...
  Piaty kladný bod – stanový tábor umiestnený dostatočne ďaleko od bufetov, na síce trochu obmedzenom priestore, vytvorenom zalesneným svahom a údolím riečky Chvojnice, ale kamarátov sa všade veľa zmestí. Poloha tábora však zasa bola výborne zvolená z toho hľadiska, že hudbu z pódia pri večerných vystúpeniach bolo počuť pri stanoch, či v nich ešte lepšie, ako priamo pod pódiom.
   Najkrajším miestom ale bola krásna rozľahlá lúka, rozprestierajúca sa pod vrchom Havran. Zo strany oproti  pod lesom ozdobená tromi típí a najmä pekne pripravenou pagodou, za ktorou sa týčila vlajkosláva, v sobotu večer zaplnená  vlajkami.
   Program, ktorý prebiehal počas soboty a v nedeľu,  si môžeš prečítať v článku. Doplnila by som len, že čistý oheň kresadlom odriekavaním  formuliek zapaľovali indiáni Teton Lakota Mato Wanagi, čo znamená Osada v prérii duše medveďa, ktorí pripravili aj fakle.
   Býva zvykom zapaľovať oheň po zotmení, aby v tme vynikla jeho žiara, ale  v tomto prípade zapálenie po šiestej a za svetla  malo zasa svoju výhodu v tom, že všetci mohli vidieť  slávnostný obrad a čo sa okolo pagody deje.
   Dostalo sa mi tej cti, zapaľovať oheň spolu s kamarátmi - Andula (T.O.Tobos), za TC Praha šerif Rejža, za TC Bratislava Ja a za minuloročných usporiadateľov potlachu v Ružovej Wiky (T.O.Svobodný tulák). Priznám sa, mala som obavy, či to zvládnem, oheň beriem ako chlapskú záležitosť a mám pred ním veľký rešpekt, a samozrejme som sa obávala, že niečo pri obradnom zapaľovaní  popletiem.  Skúsení „spoluohnivci“ mi ale dali cenné rady. Zapaľovala som oheň „SILY“ a tá sa mi zišla fyzická aj psychická, keď v silnom vetre, točiacom sa v mojom smere, sa plamene  za mnou „načahovali“, až som mala strach.  Našťastie si to odniesli len obhorené vlasy a tvár, ale pagoda chytila poriadne a to bolo hlavné.

                           Ďakujem za seba aj členov osady Pohoda za pekný potlach a stretnutie.

Oceňujem aj veľmi dobre spravenú stránku organizátorov, vďaka ktorej sme mohli spoznať krásnu okolitú prírodu. Výlet údolím Chvojnice, cez malebnú osadu Hanzlovka , ďalej na Majer  a Malejov, cez roztrúsené samoty na svahoch , či údoliach,  stromy obsypané sladkými slivkami a jablkami, či majestátne zrúcaniny hradu Branč, rekonštruovaného do veľmi peknej podoby so zaujímaými  info tabuľami a nádherným výhľadom  z neho, bezpečný cyklo chodník ku Kunovskej priehrade, toto všetko je len časť toho pekného, čo tento kraj  v okolí Lopašova ponúka.                                           

                                                                                   Ahoj Andy Bábovka, TO Pohoda