BECKOV

 História

 Beckovský hrad sa vypína na strmom, skalnom brale, zhruba 50 metrov vysokom, nad obcou Beckov. Pôvodne slúžil pohraničný strážny hrad. Podľa archeologických výskumov bolo „skalné bralo“ osídlené Slovanmi už v 2. pol. 9. st. Prvá písomná zmienka o „starom hrade“ pochádza od Anonyma- notára kráľa Bela III. - z konca 12. storočia.

 Hrad pôvodne patril kráľovi Žigmundovi Luxemburskému a koncom 13. storočia sa stal majetkom Matúša Čáka. V roku 1379 ho kráľ, za vernosť v boji, daroval Mikulášovi Bánffymu. Na prelome 14. a 15. storočia hrad vlastnila rodina Ctibora zo Ctiboríc – poľského šľachtica. Za jeho vlády  prešiel rozsiahlou rekonštrukciou a stal sa jedným z najhonosnejších šľachtických sídiel v strednej Európe. Preto sa aj Ctibor často považuje za zakladateľa Beckova. Po smrti Ctibora II. sa stal opäť majetkom Bánffyovcov, ktorí gotický hrad prestavali na renesančné sídlo a rozšírili jeho opevnenie, vďaka ktorému hrad vydržal aj turecké obliehanie v roku 1599. Neskôr hrad vlastnilo niekoľko ďalších šľachtických rodín. V roku 1729 vyhorel a začal pustnúť.

V druhej polovici 20. storočia bol na hrade vykonaný komplexný výskum, hrad bol čiastočne zakonzervovaný a sprístupnený verejnosti.

 POVESTI

Povesť o založení Beckova

Zrúcanina Beckovského hradu na prvý pohľad zaujme svojou polohou na dominantnom brale nad obcou. Podľa povesti ho nechal postaviť Ctibor zo Ctiboríc pre svojho dvorného šaša Bucka.
Keď raz, po poľovačke unavený pán Beckova, oddychoval v blízkosti hradných skál, všetci z prítomných sa snažili rozveseliť a získať priazeň veľkého pána  rozprávaním zaujímavých zážitkov. Ale nikomu sa to nepodarilo tak dobre, ako jeho dvornému šašovi Buckovi. Ctibor v dobrej nálade sľúbil každému splniť jedno želanie. Keď prišiel rad na Bucka, jeho žiadosť vyvolala veľký smiech. Bucko si totiž zažiadal hrad. Ale aké bolo prekvapenie prítomných, keď zočili zachmúrenú tvár Ctibora, ktorý Buckovi so všetkou vážnosťou prisľúbil, že jeho žiadosti vyhovie. A tak sa aj stalo.
Do roka a do dňa hrad stál a Ctibor ho pomenoval po Buckovi – Beckov.

Na jeho oslavu sa v ňom konala veľká kniežacia hostina. Hrad sa neskôr pánovi tak zapáčil, že si ho dostaval podľa vlastnej vôle a Bucka bohato odmenil.

 Povesť o smrti Ctibora

 Pánom Beckovského hradu koncom 14. storočia sa stal vojvoda Ctibor, ktorý za svoje zásluhy dostal hrad od cisára Žigmunda. Ctibor hrad nielen opevnil, ale ho aj vybudoval, aby mu poskytoval všetko potrebné pohodlie. Ctibor každú voľnú chvíľu trávil v Beckove.
Raz sa stalo, že jeho obľúbenému poľovníckemu psovi nechtiac stúpil jeden zo sluhov na labu. Na zaskučanie psa pribehol pán hradu k svojmu psiemu miláčikovi a strašne sa nahneval, že voči psovi vedel byť sluha taký nepozorný a spôsobil mu bolesť. I keď sluha bol už roky pánovým verným poddaným, pes mu bol čímsi viacej, lebo nahnevaný rozkázal, aby sluhu za jeho čin zvrhli z vyčnievajúcej skaly Beckovského hradu do priepasti. Rozkaz pána splnili, ale sluha svojho pána ešte pred smrťou preklial:

 „Do roka a do dňa zomrieš takou istou smrťou, vojvoda Ctibor,“ zvolal odsúdený a jeho život vyhasol v priepasti.

Po roku odpočíval Ctibor na hradnom nádvorí na lavičke a zaspal. Vretenica sa mu zahryzla do oka. V neznesiteľnej bolesti vrhol sa Ctibor do priepasti pod svojím Beckovským hradom, kde aj zahynul.
Tak sa splnilo veštenie verného poddaného.

 Povesť o Zelenej vode

Bolo to dávno keď pánovi Beckovského hradu patrili okolité jazerá, rieka Váh, polia, lúky, ba i ľudia. Jeho najväčšou záľubou boli poľovačky.

Raz na poľovačke naháňali starého prievozníka. Starec kričal, ale pán sa zabával.

Odrazu sa nad krovinami zjavila žiara a pán zočil krásnu dievčinu, starcovu dcéru Katarínu. Prikázal jej aby na druhý deň prišla na hrad, ale Katarína odmietla. Zbalila svoj uzlíček a vybrala sa do močarísk, kde sa ukrývala, živila korienkami, lesnými plodmi a rybami.

Pán Beckovského hradu pátral po krásnej Kataríne, no márne. Až raz zablúdil k močariskám, kde ju v svetle žiary zbadal. Rozbehol sa za ňou s nožom v ruke a chcel ju násilím odviezť so sebou. Ako sa tak vzpierala, nôž sa pošmykol a Kataríne srdce prebodol. Nik nevie ako, no ľudia sa to dozvedeli a starý prievozník Beckovského pána preklial. Odvtedy sa rytier sám túlal krajom, ľudia pred ním brány zatvárali.

Rok a deň po nešťastnej udalosti, keď pán šiel sám znovu loviť do močarísk, jeho kôň sa pošmykol z chodníka a začal sa do bahna prepadávať. A po pánovi Beckova ostal len jeho poľovnícky klobúk. A kade ho vietor preháňal, dostávalo jazero tmavú zelenú farbu. Odvtedy ho ľudia nazývali Zelená voda.