Reportáž z hradu Pajštún od Lackie
Pajštún
História
Zrúcanina hradu sa vzpína nad nad obcou Borinka a je viditeľná už pri výjazde z Bratislavy Pajštúnsky hrad patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Kapatoch preberali od 13.stor. funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu.
Prvé písomné zmienky o hrade pochádzajú z roku 1273. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou, kam sa neskôr aj vrátili. Od 14.stor. patril grófom zo Svätého Jura a Pezinka nepretržite až do r.1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. V r.1592 až 1863 patril Pálffyovcom, neskôr Károlyovcom. Hrad vyhorel v polovici 18. storočia, čiastočne ho opravili a naďalej používali. Od 1809, keď ho demolovali napoleonské vojská, leží v ruinách.
Povesti
Podivný sedliak spod Pajštúna
Pod zrúcaninou Pajštúna žil kedysi sedliak. Raz za mesačnej noci šiel k rozvaleninám opierajúc sa o palicu. V blízkosti zrúcanín spravil z dreva kríž a zastoknul ho do zeme. Potom začal zámok obchádzať a zavše, keď prišiel ku krížu, udrel doň palicou. Keď prišiel ku krížu po tretí raz a znovu do kríža udrel, neznáma moc rúhača na zem povalila, takže na mieste dokonal.
Od tých čias sa povráva, že jazdec na bielom koni o polnoci chodí okolo zrúcaného hradu.
Tajomný pustovník na Pajštúne.
Idúc do novej kolónie bratislavskej „Koliba“ nazvanej, prídeme k smutnej záhradke „pruských hrobov“ je to rozpomienka na bitku medzi Rakúšanmi a Prušiakmi v roku 1866 na Kamzíčom vrchu. S pruským vpádom súvisí aj táto povesť.
Na počiatku šesťdesiatych rokov býval v zrúcaninách hradu Pajštúna podivný pustovník. Potravu zaobstarával si v dedine Kvetov (Pajštún) a dedinčania ho radi vídali. Zamestnával sa najviac a po celý deň kreslil si bratislavské okolie. Za nejaký čas stal sa pustovník dedinčanom podozrivý a dohodli sa, že ho večer prekvapia a jeho tajomstvo odhalia. Pustovník však akoby šípiac čo zamýšľajú, prv ako prišli, zmizol bez stopy a zanechal v cele iba zažatú sviecu.
V ten čas sa rozpútala rakúsko – pruská vojna a Prušiaci sa dostali až do týchto krajov. Po bitke pri Bratislave panovníci podpísali mier. Keď sa pokonali, divili sa ľudia v bratislavskom okolí, ako mohol Prušiak tak dokonale poznať všetky cesty, chodníky a terén. A oni usúdili, že ho informoval nejaký zradca. Vtedy odchádzali nepriatelia popod Pajštún domov a tu jeden z pruských dôstojníkov živo pozdravoval našich občanov. Ale občania ho nepoznali. Vtedy kázal svojim vojakom zastať, sám sa preobliekol do pustovníckych šiat, ktoré mal medzi batožinou a dedinčania prekvapení v ňom poznali svojho pustovníka – tajomného kresliča okolia bratislavského.
podľa knihy Slovenské hrady, r.v.1930 z nakladateľstva O.Trávníček v Žiline
Povesť o krkavčej matke
Povesť o Pajštúne hovorí o starom dobrom pánovi hradu a jeho krutej manželke. Vyslúžilý bojovník túžil po potomkovi, ktorý by sa preháňal chodbami hradu a jeho manželka, prekliata matkou trojčiat, ktorú hanebne vysmiala, mu porodila syna. Keby jedného - siedmych... Krutá matka sa za svojich sedem detí hanbila. Svoju vernú slúžku poslala do lesa pod hradom šesť synov zahubiť. Ktovie, či krása prírody, či strach pred pánom jej nedovolili krutý skutok vykonať - priznala sa pánovi, čo jeho manželka chcela so synmi urobiť a hradný pán bábätká odviedol na susedný hrad. Chlapci vyrástli a keď ich otec priviedol na hrad a spoznali sa so siedmym bratom, v krutej matke sa pohlo svedomie a v pokore a cnosti vychovávala svojich sedmoro detí...
