Tento krátky úryvok z rozsiahleho cikulu Malovranských poviedok som použil na opísanie stavov, ktoré som občas pociťoval. Prudké kopce, následné zostupy a šesťdesiatka na krku mi dali zabrať. Asi začnem namiesto papajky nosiť na vander resuscitačnú jednotku. Ale pekne po poriadku!

Na Veľký piatok sme už o ôsmej ráno pili u Buťky kávu. Polepetko Pitkin skoro zabudol džípiesko v podobe dvoch počmáraných papierikov a to by bola smola. Dopadlo to však naopak, boli sme šťastní. Asi to privolal Láďo, ktorý hneď po vystúpení z auta v „obci“ Bystré Vrátka stúpil do hovna. Po výšľape k 23 metrov vysokému vodopádu Bystré sme sa pretisli pomedzi turistami na rebríky, na ktorých si v polovičke Gitka pre seba šomrala: „Gitka, si silná žena, to dáš, poď!“ Za tento výkon na vrchole Pitkin ponalieval víťazné štamperlíky.
      Na horskom hoteli Poľana odmietli v bufete predávať zákazníkom klobásky, lebo je Veľký piatok. Tak sme si dali pifko a valili ďalej. Počasie bolo vystrihnuté z katalógu gýčov a jediné mraky na nebi boli za tryskáčmi. Po zostupe do Sedla Príslop sa mi nožičky triasli jak teľaťu, ale už bola na dohľad útulňa.

Ovlažení sme potom na Rázcestí Zálomská zalomili do prudkého kopca, kde nás značka viedla hore korytom sviežeho potoka, z ktorého nebolo kam uhnúť. Neskôr vysvitlo, že to bol topiaci sa sneh, ktorý časom zmizne. Zo sedla Priehybina bolo na Poľanu 30 minút, ale nenašiel sa nikto, kto by si chcel šľapák o hodinu predľžiť. Aj tak sa blížil večer a bolo načim niekde hlávku skloniť. Všetko bolo ešte premáčané po nedávnom snehu, ale našli sme fleka v hustej smrečine, kde by nás ani medveď nenašiel. Mimochodom, tých sa tam podľa náučných tabúľ voľne pohybuje asi štyridsať. V noci mi bola taká zima, že som si nad ránom musel obliecť všetky odevné súčiastky a na hlavu som si natiahol vyúdené púzdro z ešusu. Ježiško, prosíme si aj s Pitkinom nové spacáky! Ráno sme flek opustili, ako by tam nikdy noha nevkročila. Nohy nás však zaviedli zas do bufetu v hoteli na dobrú rannú kávu a z tade k autám na parkovisku