Sedacie svaly sme mali stuhnuté ako remene, tak sme ich po príchode o 17,15 išli rozmasírovať do miestnej krčmy, lebo cukráreň aj knižnica už bola zavretá. Boli sme prekvapení z množstva policajtov, ktorí tam vyletujú z nejakého hniezda. Do záverečnej nás nedôverčivo stihlo očami prebodnúť šesť hliadok, ale keďže všetci sme boli ešte elegantní, pekní, slušní, usmiati a relatívne mladí trampi, ani nás nekontrolovali. Asi sme sa páčili aj zo začiatku nevrlej krčmárke, lebo po každej zaplatenej runde bola vrelejšia. Na oplátku sa aj ona nám po každej runde zdala krajšia. Keď už bola krásna ako miss Universe, pobrali sme sa do senníku na konci dediny prespať. Aj keď to bol senník z čias, kedy Nová Sedlica bola ešte starou, prípadným záujemcom o nocľah v týchto končinách ho odporúčam.

 Skoro sme sa ani nezmestili a ešte aj policajti na štvorkolkách sa prišli opýtať, či sa môžu s nami odfotiť. Odkiaľ vedeli, že prídeme?Keď sme cez telefóny pomachrovali pred svojimi blízkymi, pobrali sme sa za ďalšími dobrodružstvami. Chodník pokračuje na hrebeni po čiare, robí slalom medzi hraničnými kameňmi a dovedie vás až do sedla Čierťaž. Tu sú na oboch stranách hranice drevené prístrešky vhodné na prespanie. My sme si zvolili slovenský, netušiac že má stálych obyvateľov. To už snáď ani neboli plchy, to už boli mačky! Pitkin si na vander pribalil arabský chlieb za 1,45 euro a oni mu z neho spod hlavy vyžrali za 0,75 eura. Ani nepoďakovali. Okrem plchov tam spalo ešte dosť veľa turistov na oboch stranách,zrejme kvôli blízkej studničke. Ale aj tak sme sa tam dobre pobavili. Najprv sa nám Kocúr predviedol v svojom novo m obtiahnutom termo prádle. S tým veľkým bruchom sa podobal na modrú spermiu. Potom sme sa takmer k smrti urehotali, keď si šiel Magister uvariť polievku a namiesto vody si do ešusu nalial pol litra domácej. Jeho chybu sme zbadali, až keď na ohni po zahriatí šľahal z ešusu modrý plameň. Hovorím k smrti, lebo keby tam nemal otca, neviem ako by to dopadlo... No a keď sa nám takto postaralo pálenku, šli sme smutní spať.V noci silno pršalo a z rána bola tráva trochu vlhká. My sme sa ňou preplahočili na Jarabú skalu, kde je vyhliadka do krásnej krajiny. Žiadne mestá, komíny, ani veže, len samé kopce a lesy kam až oko dovidí. Na vrcholovke sme stretali mnoho ľudí, zväčša poľských turistov.

Keď chlap tri dni nestretne ženu, zistí ako krásne voňajú. Nám trvala cesta 2x toľko, ako písali na turistických značkách, ale za to môžu tie moria čučoriedok. O pár hodín sme vyzerali ako zombie, také sme mali modré huby. Na vrcholovke sa krajina otvára do ďaleka. Ako poznamenal Laďo, tie výhľady sú ako trampský mastibruch. Ale ešte po toľkých rokoch sa dajú nájsť aj stopy po vojne. Zákopy, jamy po bunkroch, vojenské prilby, nábojnice, to všetko sme videli. A videli sme mnoho, veď sme šľapali 9 /slovom deväť/ hodín! Keď sme sa vyzuli, nohy sme mali prepotené ako dva týždne vo vode máchané mŕtvoly. S vidinou oddychu sme sa doplazili do Ruského sedla, kde je ďalšia búdka pre pocestných.