Bukovské vrchy-Poloniny

Na nedeľu 26. júla som sa tešil už dlho. Veľká diaľka, rozsiahla divoká príroda a v neposlednom rade skvelí kamaráti, ktorí sa pridali, to je vždy prísľubom vydarenej akcie. A takou tento vander určite bol!
Stretli sme sa siedmi, ako tí statoční trpaslíci, u Francúza v Nitrianskom Rudne na rannej káve. Cesta do Novej Sedlice nám s dvomi prestávkami na obed a na kávičku trvala osem a pol hodiny. A to je dosť!
 

 

 Sedacie svaly sme mali stuhnuté ako remene, tak sme ich po príchode o 17,15 išli rozmasírovať do miestnej krčmy, lebo cukráreň aj knižnica už bola zavretá. Boli sme prekvapení z množstva policajtov, ktorí tam vyletujú z nejakého hniezda. Do záverečnej nás nedôverčivo stihlo očami prebodnúť šesť hliadok, ale keďže všetci sme boli ešte elegantní, pekní, slušní, usmiati a relatívne mladí trampi, ani nás nekontrolovali. Asi sme sa páčili aj zo začiatku nevrlej krčmárke, lebo po každej zaplatenej runde bola vrelejšia. Na oplátku sa aj ona nám po každej runde zdala krajšia. Keď už bola krásna ako miss Universe, pobrali sme sa do senníku na konci dediny prespať. Aj keď to bol senník z čias, kedy Nová Sedlica bola ešte starou, prípadným záujemcom o nocľah v týchto končinách ho odporúčam.

vandru sa zúčastnili Závlčanci Pitkin a Láďo, z T.O.Malá Vrana Blcha a Kocúr
a samotári Francúz, Ipík a Magister.
Len si po nás prosím vyvetrajte, lebo tá držková, čo sme mali na obed, bola asi z fazule.
Zobudili sme sa do krásneho počasia. Domorodí chlapi, ktorí sa s brieždením ponáhľali do potravín na ranné pivko majú asi spoločného predka. Súdim tak podľa rovnakej farby tvárí. Všetci červení. Alebo to boli imigranti zo severnej Ameriky?
No a potom to začalo. Na ceste do nekončiacich kopcov nás občas skontrolovala kamera ukrytá v lese nabíjaná solárkami. Po krátkom oddychu na Stužici sme si pri Stužickom potoku dali občerstvenie a z potoka sa dala nabrať aj voda. Tej bolo až po vrchol na našej strane hranice dosť. Cez Stužický prales a ďalej sme sa vyštverali na Kremenec, kde je trojmedzie PL-UA-SK. Ľudí tam bolo ako na Václaváku, alebo skôr na Rinku Glownom v Krakowe, samý Poliak.

 Skoro sme sa ani nezmestili a ešte aj policajti na štvorkolkách sa prišli opýtať, či sa môžu s nami odfotiť. Odkiaľ vedeli, že prídeme?Keď sme cez telefóny pomachrovali pred svojimi blízkymi, pobrali sme sa za ďalšími dobrodružstvami. Chodník pokračuje na hrebeni po čiare, robí slalom medzi hraničnými kameňmi a dovedie vás až do sedla Čierťaž. Tu sú na oboch stranách hranice drevené prístrešky vhodné na prespanie. My sme si zvolili slovenský, netušiac že má stálych obyvateľov. To už snáď ani neboli plchy, to už boli mačky! Pitkin si na vander pribalil arabský chlieb za 1,45 euro a oni mu z neho spod hlavy vyžrali za 0,75 eura. Ani nepoďakovali. Okrem plchov tam spalo ešte dosť veľa turistov na oboch stranách,zrejme kvôli blízkej studničke. Ale aj tak sme sa tam dobre pobavili. Najprv sa nám Kocúr predviedol v svojom novo m obtiahnutom termo prádle. S tým veľkým bruchom sa podobal na modrú spermiu. Potom sme sa takmer k smrti urehotali, keď si šiel Magister uvariť polievku a namiesto vody si do ešusu nalial pol litra domácej. Jeho chybu sme zbadali, až keď na ohni po zahriatí šľahal z ešusu modrý plameň. Hovorím k smrti, lebo keby tam nemal otca, neviem ako by to dopadlo... No a keď sa nám takto postaralo pálenku, šli sme smutní spať.V noci silno pršalo a z rána bola tráva trochu vlhká. My sme sa ňou preplahočili na Jarabú skalu, kde je vyhliadka do krásnej krajiny. Žiadne mestá, komíny, ani veže, len samé kopce a lesy kam až oko dovidí. Na vrcholovke sme stretali mnoho ľudí, zväčša poľských turistov.

Keď chlap tri dni nestretne ženu, zistí ako krásne voňajú. Nám trvala cesta 2x toľko, ako písali na turistických značkách, ale za to môžu tie moria čučoriedok. O pár hodín sme vyzerali ako zombie, také sme mali modré huby. Na vrcholovke sa krajina otvára do ďaleka. Ako poznamenal Laďo, tie výhľady sú ako trampský mastibruch. Ale ešte po toľkých rokoch sa dajú nájsť aj stopy po vojne. Zákopy, jamy po bunkroch, vojenské prilby, nábojnice, to všetko sme videli. A videli sme mnoho, veď sme šľapali 9 /slovom deväť/ hodín! Keď sme sa vyzuli, nohy sme mali prepotené ako dva týždne vo vode máchané mŕtvoly. S vidinou oddychu sme sa doplazili do Ruského sedla, kde je ďalšia búdka pre pocestných.

Nejakí chalani od Ostravy prišli skôr, tak skôr mleli. My sme potom ešte hodinu mleli nohami, kým sme polomŕtvi popadali pri pamätníku „Za ródinu“ pri Ruskom. Prisahám, že taký unavený som v živote nebol! A to sme už nemali žiadny života budič, tak sme šli spať, aby sme sa ráno zobudili do dažďa. A kydalo celý deň, že nám potom už bolo jedno, či ideme cez potok, alebo že nám tečie za golier. Od Ruského do Runiny nám cesta trvala 4 hodiny po najhoršie značenej trase, s akou som sa stretol. Dokonca boli značky umiestnené na lesných cestách, po ktorých chodí ťažká technika a už ich ani vidieť nebolo. Odmenou bolo pivko a treska v Runine.
Ďalej sme absolvovali nekonečnú cestu Runina – Topoľa - Nová Sedlica autobusom s prestávkou ¾ hodiny v Topoli na križovatke. Bodku sme spravili v Novej Sedlici pri šošovici a šnicliach. No a vo štvrtok ráno sme sa znovu zobudili v tej starej stodole plnej voňavého sena, vonku kikiríkal kohút a nám bolo krásne, ako vie byť vandrákovi, keď sa vander vydarí. A tento vydarený bol. Závlčanci vediááá!
Tohto nezabudnuteľného vandru sa zúčastnili Závlčanci Pitkin a Láďo, z T.O. Malá Vrana Blcha a Kocúr a samotári Francúz, Ipík a Magister.                                                      Blcha z T.O.Malá Vrana


  foto T.S Pitkin a článok poslal Blcha T.O.Malá vrana

(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)


© 2015 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024