|
Rozlúčková
reč v
krematóriu
Posledné
rozlúčenie
s tými,
ktorých
sme
poznali
a mali
radi,
býva
vždy
ťažké.
Ja tu
teraz
stojím
pred
Vami
kamaráti,
aby som
povedala
posledné
slová na
rozlúčku,
venované
nášmu
kamarátovi,
trampovi,
redaktorovi
a za
seba si
dovolím
povedať
aj
učiteľovi
Brčkovi
z T.O.
Zálesák.
Tramping
a jeho
zásady -
láska
k prírode,
umenie
v nej
prežiť
vo
voľnom
čase a
kamarátstvo
-
ovplyvnili
celý
jeho
život.
Aké boli
vlastne
Brčkove
trampské
začiatky?
Najlepšie
bude,
keď Vám
ich
priblížim
jeho
vlastnými
slovami
z
poznámok
z
„Osadního
zápisníka“.
Spomína
v ňom,
ako
z Osady
veselého
mládí
pár
chlapcov
založilo
v r.
1940
osadu
Zálesák,
ktorá
bola
pokračovateľom
rovnomennej
známej
trampskej
osady.
Spočiatku
chodievali
do
Dúbravky,
kde ich
do
povedomia
trampskej
verejnosti
dostala
osada
Tuláci.
Veľkému
Vajcovi
z T.O.
Půlnoční
měsíc
zas
vďačila
osada,
za to že
jej
ukázal
lesy
v údolí
Vydrice
–
Bieleho
potoka
a miesta,
kde
vznikal
tramping,
zoznámil
ich so
svojim
mladším
bratom
Malým
Vajcom.
Po
zákroku
hájnika
a zákazu
trampingu
po r.
1941
osada
Zálesák
opúšťa
Granadu
a za
svoj
kemp si
vyberá
miesto
nad
Mariankou
a nazýva
ho „Camp
U pláchlého
jestřába“.
Ako
vidno zo
zápiskov,
osada
prešla
rôznymi
zmenami
ale
stále
zostala
verná
prírode
a Brčko
verný
osade.
Po
príchode
Teda
Yukona
do osady
a po
vzore
Indoša
z osady
Dakota
presadzoval
Zálesák
tvrdý
ako to
nazývali
„kanadský
smer“ ,
nielen
čo sa
týka
oblečenia,
odlišného
od
ostatných
trampov
- vysoké
šnurovacie
topánky,
cez ne
prehrnuté
podkolienky,
rajtky,
skautský
klobúk –
stetson,
ale
najmä
zásadu
vyrážať
na
vander
každý
víkend,
ktorý
vtedy
začínal
sobotou,
za
každého
počasia
s cieľom
cvičenia
sa
v stopovaní
zvere,
hode
nožom,
sekerou
ale
hlavne
objaviť
vždy
nejaké
nové
miesta
v Malých
Karpatoch,
ktoré
nazývali
po
svojom
-
Milénium,
Údolí
smrti,
Camp
U pláchlého
jestřába,
Ztracený
kaňon,
Velký
kaňon,
Švédsky
park.
Zápisník
mapujúci
jednu
etapu
osady
Zálesák
končí
Brčkovým
odchodom
po
vypuknutí
SNP do
BB
ktorého
sa
zúčastní
a kde
zostáva
až do
konca
vojny.
Brčka to
už
v mladosti
ťahalo
k literárnej
činnosti
a bol
iniciátorom
časopisu
osady
Zálesák
Řev
čundráku.
Jeho
prvé
číslo
osada
svojpomocne
vydala
na jeseň
v r.
1941.
Zaoberať
sa
tvorením,
vydávaním
a predajom
časopisu
nie je
ani dnes
vec
jednoduchá.
A že
tomu tak
bolo aj
pred
vyše 70
rokmi
svedčí
opäť
zápisník.
Zároveň
si ale
Brčko už
v takom
mladom
veku 16
rokov
uvedomuje
potrebu
písaného
slova na
zachytenie
dnes už
vyblednutých
spomienok,
ktoré
takto
zostanú
zachované
aj po
desaťročiach.
Po
nežnej
revolúcii
a spoločenských
zmenách
so
súhlasom
Tramp
clubu
Praha
o používaní
názvu
a vlajky
s farebným
odlíšením
zakladá
Brčko
s kamarátmi
z Old
boys
Tramp
club
Bratislava,
ktorého
sa
neskôr
stáva
šerifom
a po
odovzdaní
funkcie
zo
zdravotných
dôvodov
jeho
čestným
old
šerifom.
Od
začiatku
mal
snahu
o časopis
TCB
a stal
sa ním
Trampský
spravodaj,
ktorého
od
počiatku
až do
svojho
skonu
bol
šéfredaktorom.
Napriek
podlomenému
zdraviu
v posledných
rokoch
bol
práve on
tým
pilierom,
oporou
TCB aj
TS.
Všetky
články
a príspevky
korigoval,
štylisticky
a pravopisne,
vždy
prispel
nejakou
zaujímavosťou,
či
výstižným
postrehom.
Na
posledné
utorkové
stretnutia
keď
mohol
tak vždy
medzi
nás
prišiel,
aj keď
často
krát
s bolesťami,
nikdy sa
nesťažoval.
Skromne
sedel
pri
stole
s pohárom
červeného
vínka a
pozoroval
dianie,
rád si
vypočul
muzikantov
a
pookrial
medzi
nami.
Keďže
som
s ním
v posledných
rokoch
na
prípravách
časopisu
spolupracovala,
boli sme
stále
v kontakte,
hneď na
druhý
deň po
TCB sme
si už
telefonovali
a preberali,
aké sme
urobili
chyby,
ako ich
napraviť
a čo sme
zabudli
doplniť
čo bude
v ďalšom
čísle
z nového
diania
medzi
trampami
ale aj
zo
spomienok
na časy
dávnejšie,
aby
sa
pripomínala
história
a osobnosti
slovenského
trampingu.
Týmto
som ho
v dobrom
zmysle
slova
trápila,
lebo som
stále od
neho
dolovala
spomienky
na časy
a
zážitky,
ktoré si
okrem
neho už
takmer
nemal
kto
pamätať.
Potom
sme zas
spolu my
dvaja
spoločne
„trápili“
ďalšiu
oporu TS
technického
redaktora
Levisa,
aby toto
všetko
spracoval
a
„pomestil“
do
nasledujúceho
vydania.
Keď
Brčko
videl,
ako si
ľudia na
TCB berú
časopis
sedia
a čítajú
si
články
tak
hovoril
„To je
najväčšia
odmena
pre
tvorcu
časopisu
– záujem
čitateľov“
a tešil
sa
z toho.
Presne
tak sa
tešil
z vydania
marcového
TS,
ktorý
som mu
priniesla
do
nemocnice
a čítala
z neho.
To bola
posledná
rozlúčka
s týmto
jeho
trampským
literárnym
dieťaťom
tak ako
bola
jeho
posledná
rozlúčka
s kamarátmi
v Tramp
clube na
decembrovom
stretnutí
minulý
rok, keď
prišiel
medzi
nás
naposledy.
Brčko,
podlomené
zdravie
a bolesti
Ťa
trápili
a obdivovala
som Ťa
ako si
to
statočne
niesol
a nikdy,
naozaj
nikdy si
sa
nesťažoval,
len
tvoji
najbližší
vedia
ako si
trpel.
Teraz už
netrpíš
a užívaš
si
vander
v tom
najkrajšom
zo
všetkých
lesov
a určite
je to
niekde
v Malých
Karpatoch.
Budeš tu
ale
veľmi
chýbať,
mali sme
spolu
ešte
toľko
plánov.
Nielen
dokončiť
výlet po
starých
trampských
flekoch
v okolí
Bieleho
potoka,
Granady,
Samotárskeho
údolia,
ale
najmä
spomienky
a spracovanie
zápiskov
z kroník
a časopisov
z obdobia
trampingu
v minulom
storočí.
Veľa si
toho
zachytil
v svojej
knihe
o dejinách
slovenského
trampingu
„
Údolia
nestíchli“,
za ktorú
Ti patrí
úcta
a vďaka.
Viem čo
je práce
s jedným
malým TS
a nieto
s knihou,
plnou
faktov
a udalostí
a ešte
k tomu
pútavo
napísanou.
Za svoj
dlhý
život
a vďaka
svojej
veselej,
kamarátskej
povahe,
inteligencii,
objektivite
a schopnosti
povzniesť
sa nad
veci,
ktoré sú
v živote
nepodstatné
si sa
spoznal
a bol si
obľúbený
medzi
mnohými
kamarátmi,
nielen
z radov
trampov.
Veľa
z nich
je tu aj
prítomných,
prišli
Ti vzdať
poslednú
poctu
a prišli
nielen
z Bratislavy
a okolia
ale aj
z Trnavy
a
z Moravy.
Ďakujem
Vám
kamaráti,
že ste
prišli
vzdať
posledný
hold
Brčkovi
, vďaka
Vám
muzikanti
za
piesne
na
rozlúčku,
Sosna
bola
jeho
najmilšia
zo
všetkých.
Ďakujem
aj
všetkým
kamarátom
zo
Slovenska
a Čiech,
ktorí
poslali
kondolenčné
pozdravy
s vyjadrením
ľútosti
nad
odchodom
jedného
z posledných
predstaviteľov
trampingu
prvej
polovice
minulého
storočia.
Brčko
ďakujeme
a ahoj!
Andy
Bábovka |
