AhojAhoj 2016 - Stupavský výšlap

Stupavský výšľap na Petrklín

V sobotu, konkrétne v mrazivý to deň 17. decembra 2016, som sa z Modry vydal na „Stupavský výšlap“ - na tradičné podujatie, na ktoré nás pozvali kamaráti z: U. T. S. Stupava, S. T. S. Stálenka a T. O. Biely Bizón. V Pezinku nastúpil do busu kamarát Peťo a obaja sme skoro presne pred pol deviatou prišli na miesto zrazu na parkovisko pri Istropolise. Tam nás už čakal náš bus - Karosa typ LC 736, ktorý síce mal už najlepšie roky za sebou, ale trampská muzička znejúca z reproduktorov a skvelý šofér dávali tušiť, že sa začína pekný zimný vander. Pri buse už stáli ďalší kamaráti Johny - Texas a jeden z organizátorov Pančo.

Po krátkom zvítaní sa a zalomení palcov sme naskákali svižne do busu a mierili von z hlavného mesta smerom k mestečku Stupava. Prvá zastávka bola v Stupavskej krčme, ktorá vôbec nebola smutná. Zasadli sme k pivečku a kofolke a vyčkávali na ďalších kamarátov, ktorí sa postupne začali schádzať na tomto druhom zrázovom mieste. Mimo iného prišli

kamaráti z T. O. Dohoda, kamaráti z T. O. Guľové eso – Yetty a Janka, Hombré sa pre chorobu ospravedlnil. Vzhľadom na blížiaci sa koniec roka sa bilancovala tohoročná trampská sezóna a nechýbalo ani rozdávanie už tradičných péefiek medzi kamarátmi. Malá ručička sa už pomaly blížila k číslu 10, čo bol neklamný znak, že sa treba do busu poberať. Šofér ešte zhrýzal kebab a my sme vo vnútri busu debatovali, kam sa tento rok pôjde. Následne bus vyrazil smerom na Lozorno a Pernek. Po prejdení týchto malebných záhoráckych dediniek sme sa priblížili k obci Sološnica, kde sme prudko zahli z hlavnej cesty doprava, vraj za chvíľku budeme v dlho očakávaných kopcoch. Ale čo sa nestalo, Karosa s týmto názorom prudko nesúhlasila a v najstrmšom stúpaní ostala stáť a po zaradení jednotky sa ledva rozhýbala a ak by sa za najbližšou zákrutou neukázal kameňolom firmy ALAS, tak by sme zrejme museli z vozidla vyskákať, aby bus tento kopček zvládol. Citeľne dostala zabrať aj spojka, ale všetko nakoniec dopadlo tak ako malo.

Po vylodení sa z Karosy sme kráčali priamo cez lom (ťaží sa v ňom vyvretá hornina melafýr) do strmého kopca k cieľu nášho výšľapu – vrcholu Petrklín, ktorý sa niekedy nazýva aj Veľkým. (587 m n. m.).

Na vrchole Petrklínu sa nachádza aj stožiar, na ktorý sa dá vyšplhať a je tu pekný kruhový výhľad. Za dobrého počasia je vidieť Vápennú, naľavo sa nachádza kopec Pohanská, Plavecký hrad a tiež je vidieť kúsok Sološnice. Po cca 500 metroch sa vodcovia pelotónu zrazu obrátili čelom vzad, aj som si pomyslel, reku skoro to vzdávame, ale opak bol pravdou. Kamarát Hrdzavý z Lodenica Gidra v Budmericiach zavelil :“Do kopca chlapci!“ keďže na vrchol Petrklínu nejde zatiaľ oficiálna turistická značka, ale iba neoficiálna turistická trasa (žltá), ale značenie je dosť neprehľadné. Tak sme sa začali viac menej úspešne škriabať do 90stupňového svahu. Extra strmý výstup dával zabrať nielen našim nežným polovičkám, ale aj viacerým kamarátom, ktorí zrejme podcenili, že je už polovička decembra a v teniskách sa ide do zamrznutých a zľadovatených kopcov len veľmi ťažko. Náš výstup lemoval riedky dubový les a prekrásne ľadové scenérie. Sneh romanticky vŕzgal po každom našliapnutí. Po chvíli sme sa vyštverali skoro na sedlo a udávali tempo ostatným kamarátom. V popredí sa ukázal stožiar, ktorý je na vrchole Veľkého Petrklína. Tí odvážnejší sa vyštverali aj hore (ale skrz hmlu a inverziu nebolo skoro nič vidieť) a my ostatní sme sa pustili do malého obeda a ponúkali sa vzájomne svojimi požívatinami.

Do pľacu som dal aj dve flaštičky Veltlínu zeleného ročníka 2016 a 2015 a viacerým kamarátom padlo vínko vhod. Ale krutá až arktická zima, ktorá zaliezala pod nechty nútila, aby sme si dali aj niečo „tuhšie“ – takže medzi kamarátmi začali kolovať ploskačky rovnakých tvarov ale rôznych farieb – malinovica, marhuľovica, slivovica. Pekne nás zahriali, ale stále častejšie sa hlásila o slovo krutá zima a tak sme sa postupne vybrali z Petrklína smerom dole do doliny. Do kopca sa išlo dosť ťažko, ale dole to bolo ešte ťažšie, pretože chodníček bol dosť zľadovatený ako to už v zime býva nepísaným pravidlom. Cca za 45 minút sme už dokráčali do Sološníckej doliny k horárni, kde sme si urobili spoločnú fotku a pokračovali svižným tempom do dediny. Tu sme sa na krátko zahriali v miestnej krčme, kde viditeľne ešte nedorazilo tradičné heslo „náš zákazník náš pán“, pretože mladý výčapník nemal veľkú radosť zo skupinky asi štyridsiatich platiacich zákazníkov. Pred krčmou nás už čakala Karosa, ktorá v dôstojnom tempe bez menších problémov vyrazila k cieľu nášho výšlapu – do krčmy u Jozefa, ktorá sa nachádzala v Stupave. Tu sa v závere rozozvučali zvuky gitár, kolovala tiež tradičná kronika, kde sa zapísali všetci účastníci skvelého zimného výšlapu.

Zima ešte iba začína, takže sa určite vidíme na ďalších akciách v mrazivej malokarpatskej prírode.
kamarát Arťo

foto Hrdzavý a Arťo, Janka a článok poslal Arťo
(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024