AhojAhoj 2015 - Zimný vandrík Veľký Choč

Zimný vandrík Veľký Choč.

Kamarát Sépia ma zavolal na zimný výstup na Veľký Choč 1611 m n. m. Po telefóne mi zahlásil, ak máš chuť, cez víkend 7.-8. februára 2015, máme termín na výšľap a jedno miesto v aute máme ešte voľné. Dlhú chvíľu som váhal, ale na protimiske váh bol nový batoh so snežnicami, ktoré bažili po snehu a pridalo sa aj sľubné počasie, ktoré hlásili na sobotu. S veľkým rešpektom som postupne pribaľoval potrebné veci do batoha. Nastal deň polkruhového presunu, je sobotné mrazivé ráno, tak ako predpovedali počasiari. Ja musím najprv cestovať do Topoľčian, pri Chynorianskych luhoch ukazuje teplomer, či skôr mrazomer -13° C. Našťastie, po trase žiadne veľké záveje. V Topoľčanoch prekladám svoj expedičný náklad do Sépiovho Jeepu Pajero a už spoločne cez Piešťany cestujeme do Nového

Mesta nad Váhom. Tu je stretnutie s kamarátom Ypíkom, ktorý to všetko zorganizoval a do auta smer Žilina nastupujú Milan a Malina. Osádka je kompletná, na cestu, ktorá nám ubieha bez problémov nás vystrojila kamarátka Sojka. Popriala nám šťastný pobyt, aj návrat domov. Po rozlúčení nás zahrieva jej podanie ruky, v ktorej mala tekutú domovinu, ďakujeme. Cestujeme po diaľnici D1, míňame Trenčín cez Považskú Bystricu, vedľa Považského hradu a cez Žilinu ďalej.Malú pauzu máme v Jánošíkovom kraji v Terchovej,

kde dopĺňame tekutiny, ale hlavne dýchame nový čerstvý vzduch. Cez peknú zasnežené Oravskú dolinu prichádzame do autocieľa vo Valaskej Dubovej 649 m n. m., kde využívame pohostinnosť v Jánošíkovej krčme. Už nám nič nebráni, aby sme mohli šliapať zasneženým slnečným údolím pod Soliská, čaká nás zdolať 600 m prevýšenie. Vždy treba mať nejaký cieľ, ten náš je prísť do sedla Stredná Poľana 1248 m n.m., kde plánujeme mať zimný tábor. V lete minulý rok sme túto trasu prešli v krátkych tričkách a z Veľkého Choča sme zostúpili do Lúčok. Vtedy tu kvitli krásne orchidey. Tentokrát kvitnú mrázikové diela je to o snehovýšlape po chodníku, ktorý je na naše prekvapenie dosť prebrodený, ale aj tak odoberá veľa energie. S kamarátom Malinom, ako prví prichádzame na zasneženú a slnkom zaliatu lúku do sedla pod Veľkým Chočom, kde sú už prvé parádne výhľady na Nízke Tatry. Všade, kde sa pozriete, je krásna prikrývka snehu a bielu panorámu umocňujú snehom zapadané veľké smreky a jedle.

Slnko, ktoré nás sprevádzalo celý deň, sa skláňa za obzor na západnej strane pekne do zlata osvetľuje okraj Veľkého Choča a pokušiteľský láka na výhľady. Naša osádka, ktorá postupne prišla do sedla sa rozhodla, že pri starej kolibe si idú pripraviť „bivaky“ a na Veľký Choč pôjdu večer, keď krajinu bude strážiť mesiac. Keď skladám dole svoj batoh, moje uvoľnené plecia navrhujú nohám, poďme sa ešte teraz hore pozrieť na kruhové výhľady, ktoré budú na celú Tatranskú oblasť. Slnko postupne zafarbilo lúče do purpurova, sneh a celú krajinu zahalilo do nádherného pastelového ošatenia. Vo mne našťastie túžba vidieť niečo známe v inom svetle zvíťazila a už teraz, iba na „ľahko“, som rozhodnutý zdolať a pozdraviť Veľký Choč. Kochám sa krásnym západom slnka a akási túžba ma ženie neúnavne hore. No, ustaté Slnko po mrazivom dni sa rýchlejšie skláňa k obzoru ako by som chcel a mne chýbalo asi 20 minút na to, aby som ho mohol sledoval z dnešného najvyššieho bodu. Ale aj tak prichádza moja odmena v diaľke vidím biele končiare Nízkych

Tatier, tiež Západné a Vysoké Tatry a severovýchodne je vidieť až niekde do Poľska. Po západe Slnka nastáva šero, ale biely sneh nedovolí noci, aby ho úplne zahalila. Už po tme za pomoci čelovky prichádzam do základného tábora. Kamarát Sépia si stihol urobiť malý záhrab, Ypík s Milanom majú postavený bivak. A ja využívam chladnú pohostinnosť zaúdenej koliby, kde fúka cez škáry, ale v spálňovej časti nie je našťastie diera v streche, skrátka uprostred zimy beriem jediný otvorený „ Chočský hotel“, ktorý má vlastné kúrenie vo svojom spacáku. Teplá polievka, ktorá bola donedávna vo vrecúšku, zahrieva, aj keď som ju varil v roztopenom snehu. Na kolibe je deň otvorených dverí, nedajú sa zatvoriť a taktiež máme spoločnosť, sú tú dvaja chalani, ktorí tu plánujú prespať. Nechýba im odhodlanie, ale skúsenosti a výstroj áno. Zimu sa snažia zahnať silnou zbraňou, Tatranským čajom. Chalani nad naším rozhodnutím, že plánujeme ísť večer o 21 hodine na Veľký Choč, iba krútia havami, my sme radi, že zatiaľ budú strážiť hotel. Kamarát Ypík pripravuje do termosky nápoj Slovenských šerpov, energetický grog. A tak nám štyrom odhodlaným už nič nechýba, len sa vydať na večerný výšlap, čaká nás asi 370 m prevýšenia. V snehu, v zaviatom chodníku, krok

za krokom občas grog za grogom, odolávame silnému vetru. Podvečer sa vietor Slnka bál, keď zapadlo, nabral odvahu a ukázal nám svoju silu. Výstup je náročný, mrazivý vietor nám odoberá energiu, vzal ju aj mojej baterke vo foťáku, ktorý sa hore stáva nefunkčný. Naše svetielka z čeloviek zbadal už aj zvedavý mesiac a čuduje sa, kde sme sa tu nabrali v tejto nepohode. Hovorí si, teba som tu už dnes podvečer videl, ale Ypíka, Sépiu a Malinu nie, tak si na vás posvietim. Dole v dolinách blikajú svetlá na uliciach, aj v domčekoch, kde vládne sobotná televízna pohoda. Pod nami je osvetlený Ružomberok a celá Liptovská dolina svetielkuje a konkuruje hviezdnej oblohe. Ypíkovi sa podarilo dešifrovať dve červené svetielka v diaľke na kopci, nie je to UFO, tam je predsa vrch Chopok. Na Veľkom Choči vietor silnie, hrá sa s nami, lebo mu stojíme v jeho vetroceste, máme problém udržať rovnováhu, ale tentokrát je to určite od vetra. Kamarát Sépia sa snaží spraviť vrcholovú fotku, ale počasie je dlho proti, nevzdáva sa, po zamrznutej chvíľke blesk niekoľkokrát osvetlil naše ošľahané tváre. Aj trojhodinový výstup nás unavil a tu hore nie je

nič, čo by nás zdržiavalo a tak velíme na zostup. Po chodníku, keď sa nám podarí šliapnuť mimo, noha sa zaborí hlboko do snehu. Mesiac na nebi má už po úplnku, no aj tak nám dosť pomáha a zasiela odrazené lúče a jemne osvetľuje náš chodník, aj celú zamrznutú krajinu. Zostup nám trval asi hodinu, po príchode do tábora kamaráti ešte varia polnočný čaj. Postupne odchádzame do spacákov, pokúsime sa zaspať. Vietor neutícha, oblohu zahalili biele mračná. Náš teplomer zamrzol iba na -10,4° C. Cez snehovietor presvitá zafúkané nedeľné ráno. Všetci sme bez väčších problémov prespali, možno prečkali krátku noc. Najväčší drsňák bol horolezec Malina, ktorý má špičkový spacák, ale aj tréning, spal vonku pod širákom v spacom vaku prikrytý iba zimou. Často s kamarátmi lezie po skalách v Tatrách v našich veľhorách, ale aj v Alpách a na iných miestach. Má veľa zážitkov, o ktoré sa s nami podelil, žiaľ neboli vždy pre všetkých, čo poznal s návratom domov. My si dávame teplý snehočaj, voda vo fľaške sa tu nedá použiť, stvrdla, mráz ju premenil na ľad. Postupne balíme veci, koliba sa cez dymovod v streche zaplnila snehom, aj ďalšími dobrodruhmi, ktorí sa unavili už po trase. Strašia nás že tu často chodia vlci, my sme to šťastie nemali, nevideli sme ani ich stopy.

V nedeľu je to už bez slnka, vietor privial mračná plné snehových vločiek. Náš pôvodný zostupový chodník je celý zaviaty, pomaly zostupujeme dole. Medzi stromami vietor trochu zoslabol, ale chodník je šmykľavý, no teraz je otočený priaznivo dole brehom. Celý zasypaný snehom asi po 14, oo hodine schádzame do Valaskej Dubovej. Dym z komínov ladí s farbou padajúceho snehu, z kostola vychádzajú domáci, boli na pobožnosti. Určite si niektorí pomysleli, prečo títo ľudia nesedia doma v teple, ale sú ochotní ísť do nepohody. Každý si môže vybrať svoju cestu, toto je tá naša, ktorá nás vždy zláka. Sme ako snehuliakove postavy, ale v poriadku prichádzame k nášmu auto pri Jánošíkovej krčme. Tu zisťujeme, ako sú zjazdné

cesty. Nie všade sú prejazdné, ale našim smerom sú iba s miernym popraškom. Cestujeme pod Strečno, tu sa kolóna áut spomalí, ale nie na dlho. Do Nového Mesta nad Váhom prichádzame už po tme, náš cestokruh sa uzavrel. O chvíľu zatvoríme dvere v teple domova, kde sa rozmrazíme. Je čas rozlúčiť sa s kamarátmi, úsmev strieda podanie rúk a potom to veľavravné, ahoj nabudúce. Ďakujem vám kamaráti, ste dobrí spoločníci. Zamrznuté zážitky vydržia dlhšie. Ešte na rozlúčku kamarát Sépia poznamenal, že nás čaká zasnežený Chopok a jeho kus vrcholovky, to aby bolo o čom premýšľať. My vieme, dovtedy pripadne ešte veľa snehu. Ďalší, tentokrát snežnicový vander skončil. Naše zážitky nezostanú v záhrabe, pridajú sa k tým nedávnym dobrým a spoločne možno nedočkavo budú čakať na tie ďalšie nové, ktoré nás obohatia poznaním. Stive T.O. Kanoe Dolné Vestenice

foto a článok poslal Sitve

(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024