Novoročná vychádzka
Krasňany - Malý Slavín - Jaskováci - Savana - Marianka
5.januára 2013  

    Tak... ďalšia pekná akcia za nami... nepochodovali sme, ako srnky sme vybehli na Malý slavín... síce ako postrelené, ale vybehli sme. Tešil som sa, ale keď som o štvrtej ráno pozrel z okna lialo ako z krhly... tak som zaľahol... O siedmej po daždi nebolo ani pamiatky. Tak som sa pred deviatou dostavil spolu s deťmi na peknú Cestu v Rači a pred jednotou už postávala partia kamarátov v typickom oblečení... pripojil som sa k nim, rozlúčil s deckami, vraj oni pôjdu z inej strany a čakal som v družnej debate na Pancha, ktorý ma na pochod nahovoril. (pôvodne som chcel ísť s partiou od Troch zajacov, ale Savana je Savana...) Pancho dorazil, so svojou Pavlou, Inkou a Guľatým... a inými kamarátmi, medzi ktorými nechýbala mne drahá Túlavá Sestra... Tak sme sa vydali na pochod... Išli sme hore Peknou cestou, ako sa patrí, roztiahli sme partiu aspoň na päťsto metrov, aby sme si nešľapali na päty. Na začiatku sa pohyboval Pancho, zrejme plný síl a tlupu ukončovala Pavla so Slezinkou, ktoré udávali pochodu prijateľné tempo. Pred Horárňou sme si spravili malú prestávku, doplnili sme chýbajúce tekutiny, s prekvapením so zistil, že sú tam vybudované nové altánky a sedačky a pokračovali sme ďalej. V družnej debate sme sa dostali

 na miesto, kde sa cesta začala zvažovať dole, ale znovu sme boli roztiahnutí na dĺžku, že to vyzeralo, že k sebe nepatríme. U Slivu sme sa zase počkali, ale bez dopĺňania tekutín a vyrazili sme na Malý Slavín... Tam sme si dali väčšiu prestávku, aj s doplnením tekutín rôzneho pôvodu... ale k prameňu nešiel nikto... Aj ohník zahorel. Po prestávke sme sa vydali smerom na Stánisko. Po chvíli oproti nám išla postava, na ktorú ma začali upozorňovať, tak som zaostril svoj zahmlený zrak, a to moja dcéra... ako duch Malých Karpát... vraj nám ide oproti, aby sme neblúdili. Keď zistila, koľko nás ide, tak svižným krokom nás opustila, vraj si ide chytiť fleka na Savanu... . My sme pokračovali krokom ranených srniek, ako som už spomínal, ale odbočili sme, chceli sme sa pozrieť k Jaskovákom na nový altánok... Užasnú vec spravili... najkrajší altánok v Karpatoch. Museli sme spraviť prestávočku, doplniť minuté tekutiny, oddýchnuť pred ďaľšou namáhavou cestou na Savanu... Túlavá Sestra vytiahla z útrob svojho batohu statív a všetkých nás nahnala pred altánok a spravila spoločnú  fotku... Všetci sme tam cvaknutí... akože odfotení... okrem Hrdzavého, ktorý sa nám stratil ešte pred úpätím s GPS v ruke a vravel čosi o poklade...

 ja so Sestrou Vladkou som zakotvil v búde... Už mala návštevníkov, ale posunuli sa, aby sme sa zmestili... Bol som prekvapený, našiel som tam kamaráta Paťa, Baróna, Šerifa Dawsona, Janku z Denveru, moje decká, dudlíka, Huga (však to je samozrejmé) dvoch psov a kocúra (aj ten je samozrejmý) Tak sme sa znovu zvítali a doplnili tekutiny... neskôr sa tam zjavili dve víly, Dawsonove dcéry a tak sme debatovali, jedli a pili do neskorých hodín... Za tmy som sa spustil do Mariatálu ruka v ruke s mojou láskou a nezablúdili sme... Ale na druhý deň popoludní som pred barákom v Rači videl dve zmoknuté sliepočky a keď mi nesmelo zakývali na pozdrav, zistil som že to sú šerifove dcérky... Chúďatká v daždi došli pešo zo Savany... Ale ináč bolo dobre... Kiež by vždy tak bolo... Ahóóóój...