"Ztracenka, ztracená osada vzdálená, zbyly jen vzpomínky,jak vybledlé kamínky ... na zašlou slávu. Táborák plápolá, táborák jásá, každý tremp dnes vzpomína jaká to byla tehdy krása. Kytary zneli písničky pěli, Ty staří trempové co romantickou duši měli.."

95.výročie T.O.Ztracená Naděje 29.-30.júna 2013

95? Už len to číslo mrazí na chrbte, keď to niekto vyriekne. A tak po obdržaní pozvánky na výročný potlach v údolí rieky Vltavy, kde sa začínala po prvej svetovej vojne v roku 1918 písať história trampingu nielen v Čechách, ale v celom Československu, sme sa dohodli, že sa na potlachu zúčastníme. Konal sa cez víkend 28. – 30. júna 2013 na Tábore řvavých. Vo štvrtok sme vyrazili v zostave môj syn Vodník(TO.Yukon,), Lato TO.Gross Vhatra),TS . Arabka, Vladko a Vladka,

fotograf Jožko   a ja - všetci za TZ BAZA (Trampské združenie Bratislava – Záhorie)     Asi po 5 hodinách cesty sme sa dostali na Slapskú priehradu, presnejšie do Štěchovíc - miestnej časti Třebenice, odkiaľ sme sa chceli v sobotu presunúť na potlachovisko. Nedalo nám aby sme nenavštívili slávnu

.trampskú krčmu u Taterú. Bola zatvorená a tak sme si urobili príjemný večer v Třebenicích. V piatok sme sa chceli poprechádzať po okolí Povltavskou stezkou. Tak sa volá cesta začínajúca od sochy sv. Jana Nepomuckého, patróna

všetkých plavcov, stojaceho nad Svatojánskymi proudmi od roku 1722. Opäť smola. Bola uzavretá pre tragédiu, ktorá sa tam stala začiatkom júna, keď rozvodnený živel zvaný Vltava podmyl svah a z približne 6O m sa zrútil breh aj s jednou chatkou. V nej zahynuli dvaja členovia osady Svatojánske proudy.

A tak sme vyrazili na Slapskú priehradu a odtiaľ do Štěchovíc. Niektorí sa išli pozrieť do mesta, Vladka, Jožko a Vladko sa zasa pešo prešli do Třebeníc cez prekrásnu vyhliadku oproti Táboru řvavých, čiže Ztracenke. Každému, kto sa dostane do týchto končín odporúčam navštíviť túto vyhliadku. Má názov ,,Smetanova vyhlídka“ a je odtiaľ nádherný pohľad na Vltavu a samotnú Ztracenku, raj pre fotografov. Pochod je to nenáročný, ale treba prekonať značný výškový rozdiel . Pre menej zdatných existuje iné riešenie. Autobusom do obce ,,Závist“ a z rázcestia po modrej značke až na vyhliadku.

Večer sme sa vybrali do hospúdky u Taterú, aby sme zažili tú pravú trampskú históriu, sršiacu v nej z každého centimetra. Už nad vchodom Vás privíta výstižný nadpis „ Hubte hajný serou trempy“ a z druhej strany „Hubte trempy serou v lese“ . Porozprávali sa z domácim pánom Taterom o histórii hospody. Tá sa začala písať niekedy v rokoch 1929, keď si cestár a povozník Václav Tater postavil dom pod lesom. Václav si privyrábal stáčaním piva do fliaš a roznášaním ho po okolí. Keď sa v okolí začali stavať chaty, zvýšil sa aj počet hostí a to hlavne trampov. Sedávali pred domom na drevených laviciach a stoloch, a keď bolo zlé počasie, všetci sa tlačili v kuchyni, z ktorej sa stal výčap. V roku 1935 pristavali lokál a tak vznikla skutočná hospoda, ktorej neskoršie začali hovoriť "Tatera bar" alebo "Interpajzl" u Taterú.... V roku 1940 si syn Václava Tatera František priviedol do domu Antóniu Krchovoú a spoločne svoju hospodu prevádzkovali. Po smrti Františka ju babička Taterová, ako ju všetci volali, viedla pevnou rukou. Neskoršie stala legendárnou a vo svojich 84 rokoch ešte stále roznášala po krčme poháre, až do roku 2004 keď sa aj ona pobrala za svojim manželom Františkom. Do dnešných dní krčmu prevádzkujú jej príbuzní. V podvečer sa lokál začal zapĺnať trampami. Pri dobrej debate  sme vydržali do  neskorého večera.

Sobotné rano bolo síce slnečné, ale Vladka nejako falošne zaspievala úryvok z piesne filmu „Slunce seno a jahody“ a tak sme mohli očakávať, že aj spŕchne. Okolo 10 sme sa vydali okolo Taterú cez rozcestník na Ztracenku.  Netušili sme, aký náročný úsek nás čaká posledných 500m. Ale zišli sme a dostali sme sa na potlachovisko trampskej osady Ztracená nadeje.

„Osada stará je naše máma, osada stará neumře s náma, ta bude za sto let vyprávět až my budem spát, kterak jí měl každý rád“

Tento text napísal Jarda Mottl bezmála pred 100 rokmi a asi netušil, ako sa jeho slová splnia. Ztracenka oslavuje 95 rokov a z jej koreňov vyrastá už piata generácia trampov. ...ale jak to všechno začalo. Psal se rok 1918, skončila 1. světová válka a do civilního života se vraceli také mladí chlapci.(Link  na web stranku T.O.Ztracená Naděje)

Na mieste bolo všetko v plnom pracovnom nasadení, dorábalo ešte pódium pre aparatúru a účinkujúce kapely a hudobníkov. Usadili sme sa, vydýchali a dali si po pivečku. Pekný bol stánok zrejme domáceho rezbára Jeníka Svobody (prekrásne plastiky a rezbárska tvorba). Zaskočilo ma, že sa v ňom predávali camrátka a vlajočky po 30 Kč a iné spomienkové predmety zo Ztracenky. Chápem, že predávali pivo, limonádu, jedlo, ale camrátka . ..?

Trochu ma prekvapilo, že nebolo miesto na vztýčenie osadných vlajok trampských osád a samotárov, ktorí sa dotrmácali na takéto prekrásne miesto a v taký významný deň pre československý tramping ... Zostali sme napokon pri stole a počúvali a nasávali atmosféru. Tí, ktorí poznajú potlachy ako my, so súťažami pre deti a dospelých, by boli sklamaní. Do piatej poobede sa v podstate nič nedialo, a náš údiv z reproduktorov hrala skupina Pink Floyd. Po fleku pobehovali osadníci v tričkách Ztracenky a dokončovali posledné veci.

Vladko, Lato, Vladka, Frenky a Jožko -TZ BaZa

Okolo 17. hodiny sa z reproduktorov ozval hlas šerifa Frantu Hackera a Tonyho Linharta, a začalo sa hranie. Na pódiu sa striedali hudobné telesá - legendy. Kto sem prišiel za hudbou, tak si prišiel na svoje . Kvalitu muzikantov potvrdzovali aj mená účinkujúcich : Bandaleros, duo Blanice, Dvacáta míle, Modrá kotva, Náplava, Pacifik, Šíny, Standa a Jitka Vrbová, Roman Horký, Franta Hackr s Danou a Žánem, Tulák Čarlie a ďalší .

Bandaleros

duo Blanice

Dvacáta míle

Franta Hakr a spol

Modrá kotva

Náplava

Pacifik

Šíny

Standa a Jitka Vrbová

Okolo 21. hodiny prisiel čas, ktorý každý tramp očakáva. Slávnostné zapálenie výročného ohňa. Obrad začali indiáni pod Mravenčí skálou, na ktorej sa týči osadný totem. Za zvukov bubienka zapálili čistý oheň a preniesli fakle k pagode. Od nich prevzali fakle najstarší osadníci a jeden

kamarát z Austrálie a jeden z USA. Na povel šerifa Franty slávnostne zapálili výročný oheň pri príležitosti 95. výročia Trampskej osady Ztracená naděje. Pri pohľade na stožiar, na ktorý tí z najmladšej generácie vyťahovali vlajku osady za tónov „Vlajka vzhúru letí“ si snáď aj ostatní, tak ako my predstavovali, ako to tu vyzeralo pred tými 95. rokmi. Ako vyzerali miesta, kde sa tvorila história celého trampingu. Preto sme zostali ako obarení, že pri ohni a pred zrakmi všetkých ostali niektorí sedieť na zemi....poniektorí si nedali dolu ani klobúk....iní sa hlasno bavili a smiali... no neviem neviem, či tam vlastne aj patrili.

Po príhovore najstaršieho osadníka prišiel čas na odovzdanie placiek a zalomení palcov . Za Trampclub Bratislava som odovzdal pozdravy a placku. Olejomaľba na nej znázorňuje sútok Moravy a Dunaja pod hradom Devín ako symbol priateľstva slovenských a českých trampov. Placku za TZ BAZA odovzdali Lato a Arabka.

Po odovzdaní placiek a iných spomienkových predmetov sa roztočil kolotoč hudobníkov, trvajúci do skorých ranných hodín. V nedeľu po obede v našej známej hospúdke „Na zastávce“ sme sa pobrali cez Prahu domov. No a čo dodať na záver...Bol som, videl som ale..... To si každý musí povedať sám. Bol som na fleku kde sa začala písať história trampingu, bol som na 95. výročí TO. Ztracená naděje na Tábore řvavých, videl som Mravenčí skálu, videl som Svatojánske proudy, ale odchádzal som sklamaný.     Ahoj Frenky