1.Potlach T.O.Túlavá Medvedica, Rudno nad Hronom

Cez kamaráta Kačáka sa ku mne dostalo pozvanie na 1. potlach T.O.Túlavá Medvedica. Konal 8.-10.5.2015 v Rudne nad Hronom na fleku tejto novozaloženej osady.
Najprv by som trošku chcela predstaviť osadu Túlavá Medvedica. Nápad na jej založenie vznikol začiatkom roka 2014. Až do konania ich prvého potlachu zakladajúci členovia osady Daniel, Peťo, Puky a Sojka pracovali na tom, aby pripravili podmienky pre existenciu osady, zabezpečili miesto, kde sa budú konať ohne a iné stretnutia, postavili búdičku, totem a dolaďovali všetky ostatné

potrebné detaily. Na 1. potlachu k osade pribudli ďalší traja osadníci – Tony, Maťo a Šurdo s rodinou.
Potlach sa konal na lúke pri Rudne nad Hronom. Osadníci si dali záležať, miesto bolo pekne upravené, všetko nachystané tak, ako sa patrí. V sobotu pri zapálení ohňa sa nás stretlo 48 kamarátov z rôznych končín. Osady Biely Netopier, Južný kríž, Túlavý vlk a ďalší kamaráti z Bratislavy, Dunajskej Stredy, Sládkovičova, Piešťan, Vyškoviec nad Ipľom a Rudna nad Hronom.
T.O. Túlavá Medvedica sa predstavila ako osada veľmi dobrých ľudí a kamarátov, s ktorými sa dúfam budeme stretávať čo najčastejšie, lebo v ich spoločnosti sme sa cítili veľmi dobre.
Ešte raz Ďakujem osadníkom za pozvanie a teším sa na ďalšie stretnutie.                     Ahoj!  Tuláčka

Toto Vam napisala Tuláčka, teraz by som Vám rada o nás niečo prezradila ja, Sojka:
Dostala sa ku mne info, ze trampská osada sa oficiaáne stáva T.O. až po vyhlásení inou T.O. na potlachu tej danej osady, ktorá vyhlasuje novovzniknutú osadu za T.O. V inom prípade je to iba skupina ľudi vyznavajuca tie isté hodnoty.
To je sice pekné, a som zástancom rituálov, zvykov a tradícií... ALE Nemyslím si, že v období kedy tramping vznikol a kedy dosahoval svoje zlaté časy, bolo toto vyhlásenie pravidlom nemenným a striktným. Možno sa mýlim, možno sa to dodržiavalo vždy v akomkoľvek čase a veku trampingu.

    Ja vychádzam zo skúsenosti, ktoré mám. V období kedy sme ešte s otcom (Puky) chodievali na čundre som mala možnosť spoznať skvelých trampov. Skvelých ľud. Dostávali sme rôzne pozvánky na potlachy a sleziny, hoci my sami sme nepatrili pod žiadnu vlajku (niektorí z nich boli dokonca na našom prvom potlachu). Bolo to príjemne a priateľské posedenie pri vatre, táboráku.
Ľudia, s ktorými som sa v tom období stretla boli vždy skvelo naladení a naozaj to boli kamaráti. AHOJ nebola fráza, nebolo to zdvorilostné oslovenie... AHOJ bol skutočný pozdrav od srdca. Kričal sa od prvej lesnej cestičky až po vatru. Osobne som bývala vždy večná zmrzlina. Nech oheň pálil akokoľvek, mne bývala zima. A aj keď ten tramp sám zostal bez spacáka, ja som mala dva.. To bolo merítko ľudskej dobroty a ochoty. To bol ten pocit, pre ktorý človek rád chodil na čundre a trávil čas s priateľmi. To priateľstvo ale nezhasínalo s dotlievajúcim ohňom. Pretrvavalo aj mimo fleku. Kým Puky žil v dosahu trampov a vždy keď sa ozval, pomohli bez ohľadu na ich situáciu alebo čas.
Takto si pamätám tramping a čunder ja. Potom nastalo obdobie odmlky. Dá sa to jednoducho nazvať život. Človek prechádza rôznymi udalosťami a viac či menej ovplyvňujú jeho konanie. Ten posun mimo trampingu nebol dobrovoľný, pretože tramping to nie je štýl, to nie je módny výstrelok či doplnok, to je súznenie s priíodou, s ľudskou dobrotou, s obetavosťou, láskou k sebe, k iným a veciam okolo nás. Je to presvedčenie a povaha... ale niekedy si jednoducho nevyberieš. Proste nastala odmlka. V tom detskom veku som si myslela, že navždy. Že les ako som ho poznala, ako som poznala tých chlapov a ženy šťastných, usmiatych a srdečných, to pre nás skončilo.
Nebudem Vás tu zaťažovať podrobnosťami 25. rokov života mimo trampu. O tom temto text nie je. Chcem Vám predstaviť nás, aby ste mali predstavu kto sme, kam prídete ak budete chcieť a kde ste vítaní ak vyznávate dobro, lásku, prírodu a skutočne priateľstvo..
Nastal prelomový rok 2014, ktorý v životoch Pukyho a Sojky prevrátil všetky zaužívané veci, hodnoty a postoje do úplne inej polohy. V roku 2014 Puky leží v nemocnici s ťažkými diagnózami. Tam hore to ma podškrtnuté a zrátané. Cesta späť neexistuje, proste nie je. Nastáva koniec. Doslovný. Ten chlap ma zalievane pľúca krvou, ktorá sa mení na vodu a on sa jednoducho topí na suchu. Srdce vypovedá, nefunguje. Reoperácia riziková, 90 percentná šanca, že exne na stole.. Po sériách vyšetrení a mesiacoch utrpenia prichádza rezulát, treba operovať. Obe srdcové chlopne transplantovať a kus srdca plastikovať. Nemožné na prežitie, najmä ak niečo obdobné prekonal pred dvadsiatimi rokmi, ešte ako mladý a vitálny organizmus...
Potrebovala som barlu, záchranu, niečo čo by ho naštartovalo, pretože ak hlava chce, telo dosiahne. A tak som začala pátrat po jeho mladosti, po jeho minulosti, stopách, po jeho vášni..
Okrem krásnych žien (ktorý chlap v tomto nemá záľubu ) miloval tramping. Dozvedela som sa, že v 60. – 70. rokoch založil so štyrmi kamarátmi T.O. Biely Netopier. Nebol v nej dlho, ale T.O. Biely Netopier bola opätovne obnovená. Prečo nepokračoval, som sa nedozvedela. Poznám však Krka, Pela a Jarku z Bieleho Netopiera a tak nebol problém zistiť viac o celkovej ideológii tej doby, tých lások, tých zväzkov, toho celého zoskupenia. Prvým styčným bodom bola Jarka. Zisťovala som info, čo a ako sa robí a ako to funguje a vlastne prečo. Tam som zistila, že tramp, je slobodný, šťastný a vyrovnaný človek, a to Puky veľa rokov nebol.
Prišla som do nemocnice za ním, bolo to par dní pred veľkou operáciou a nie že som mu navrhla, ja som si proste povedala, že si prosím trampskú osadu. Že ja ju sama nespravím, pretože takých kamarátov nemám, žijem v modernej dobe a dnes je moderné ísť do krčmy, nie do lesa k táboráku. A že ho potrebujem, aby sme pokračovali tam, kde sme boli šťastní a kde sme spolu radi chodili. Nemala som ani len predstavu, čo to všetko obnáša. A začala som sa pýtať na minulosť, na Netopierov, na to ako to vnímal, prečo to robil, čo pri tom cítil. Vrátil sa v čase, bol opäť mladý, šťastný, veselý, silný, tvrdohlavý... No proste Puky. A zabralo to. On ožil a nabral novy elán, novú chuť žiť, aj keď mal viac ako mizivé šance. Aby nemal čas poddávať sa situácii, a aby nemal dôvod sa vzdať, dostal za úlohu vymyslieť všetko, čo so založením súvisií Od názvu, cez vlajku až po flek. No, na to v akom bol stave, toho mal veľa... (to ešte netušil, ako sa narobí) .
Doslova ho pohltila ta myšlienka T.O. tak veľmi, že v tej nemocnici na srdcovom oddelení našiel človeka, ktorý mu načrtol našu vlajku.