Tajné oslavské výpravy

 

Ach jo, tak čo s nadchádzajúcim víkendom? Trápim si hlavu celý týždeň. Chcelo by to ísť ešte aj na lyže do severných dolín, ale v s touto predpoveďou maximálne tak na vodné. Dali by sa ale aj preveriť všetky nepremokavé cajky z mojej veľkej vandráckej debny – že by sme predsa len vyrazili do Mohelna na Bůčkovie spomienkový koncert, na ktorý ma už od apríla ťahá Kviko a spojili to s vandrom na Oslavku o ktorej mi od nášho zimného vandru s Jokom tichučko kvíkala? Rozhodujeme sa až v piatok

ráno, po piatkovom fajronte už veľa času na presun nemáme, tak zapájame do akcie aj modrú škodovácku kobylku.  Pred polnocou parkujeme pred sedleckou hájenkou a tipujeme na ktorom fleku sa  tento víkend koná nejaký potlach: parkovisko je plné tátošov s brnenskou a rakúskou značkou. Kančí louka? Mňoucký flek pod Sedleckým hradom?  Popri tipovaní šlapeme lesnou cestou a už kúsok po polnoci nachádzame ohnisko pred Umíraydou  s dohasínajúcimi uhlíkami. Od náměštských priecestí a mostov sa nesie húkanie vlaku a od rieky

hučanie perejí.  Zhlboka dýcham nočné vône lesa a rieky.  A som tu zas, v  tomto nehorázne romantickom údolí...  V búde spí len malá brnenská zostava dvoch otcov a dvoch synov, miesta dos, širokú palandu na zemi za pecou máme len pre seba. Víkend na Oslavke, kráske Vysočiny, práve začína.

Ráno visí dážď z oblohy za nohy. Pri tónoch harmoniky texasana Harolda sa pakujeme. Snažíme sa zase raz vyriešiť rébus studničky medzi Umíraydou a Pedyho boudou, ale aj tentoraz márne.  Tak aspoň okukávame potlachovisko pod boudou, kde brnenskí chlapci práve začínajú mač v indiánskom tenise, aj nový flek s indiánskou saunou pri rieke. Od poslednej návštevy pred pár týždňami padol na ohnisko starobylý smrek. Ostáva len dúfať že toto pekné miesto niekto s pílou a chuťou do roboty ešte oslobodí a zažije nejeden pekný veľký oheň. Máme čas zhruba do jednej (je nutné stihnúť úvodný Marien!),tak využívame zatiahnuté dopoludnie na klasickú túlačku po najkrajšej časti Oslavky – Klondajku v úseku od perejí Pět prstů po Kančí

louku. A tak tiahneme zeleným májovým údolím: zadržíme dych v strmých skalách Pustiny, mňoukneme na pozdrav drôtenému kocúrovi na dverách Haryjovky, necháme odkaz vo vzkazníku Kódlovi z Waldenky. Schádzame dole ku rieke a kocháme sa totemami, riekou s vkusne naaranžovanými balvanmi s bielymi

na druhom brehu Oslavky láka nedostupná Plechárna

a a nekonečne pohodové. Program nadupaný kapelami zvučných mien, s pre mňa dokonale namixovaným výberom toho naj z trampskej scény. Prestávky na zvučenie nie zbytočne dlhé ani krátke, akurát tak na doplnenie čaju s rumom.  Ťažko vypichnúť, čo bolo na koncerte úplne naj, pre mňa asi Miki Ryvola s Nezmarmi, pre Kvika posledný koncert, Kameloti, ktorí odohrali už za biblického lejaku kedy sa pódium aj elektrika ocitla úplne pod vodou a muzikanti boli aj na zastrešenom pódiu úplne premoknutí. A veľmi sympatické bolo aj to, že v tej nezničiteľnej a neohrozenej bande skalných fanúšikov, čo vydržali  tancovať, radovať sa a užívať si koncert pod  premočenými kongami a pláštenkami až do konca, bolo počuť viac slovenských dialektov  -hlavne západniarskych či záhoráckych - než češtiny.

vodovodu, ale to už je  mimo popisu výpravy na Oslavku, aj keď aj okolie Holíča by stálo za článoček na AhojAhoj...

Ten nami hľadaný veľký oheň sa konal na starom fleku na Vodopádoch, dozvedám sa po malom brúzdaní po trampských netoch v pondelok večer.