AhojAhoj 2015 - Vander tur Rumunsko

Vander tur Rumunsko tentokrát Bučegi v dňoch 16.5. - 24.5. 2015

Karpatská podkova, to je rozsiahle pohorie, ktoré sa rozprestiera od juhovýchodu po sever krajiny. Už po tretíkrát, sme merali dlhú, až 1 200 km cestu, za poznaním, za dobrodružstvom, ktoré vám poskytne táto krajina kontrastov. Tu, v podhorských osadách, ľudia po stáročia žijú ďaleko od moderných miest, úzko spätý s prírodou. Kde drevo zruční majstri premieňajú na domčeky a na šindle, ktoré pokrývajú strechy, na vyrezávané brány, kríže a kostolíky. Kde z hrebeňa hôr nevidieť komíny, iba rozsiahle kopce, ktoré nám pripomínali naše Nízke Tatry.

Kde z topiaceho snehu sa napĺňajú korytá hlučného potoka, údolia a lúky po zime zaplnia kvety šafranu, horcokvetu, opeľujúce včely a stovky oviec. Tu zistíte, že dýcha na vás pokoj, ktorý sa dá prežiť s dobrou partiou, ďaleko od rodného kraja. Našej osádke, ktorá cestovala autom Pajero mitsubishi, v zložení Sépia-šofér /vedúci zájazdu/, Stive, Čutka, Pacho a Dodo zlatokop, sa to podarilo absolvovať bez problémov.

Do prvého cieľa mesta Bran, sme sa dopravili neskoro večer. Z Topoľčian sme cestovali cez Nitru, Komárno, cez celé Maďarsko, vedľa Szegedu a Rumunského Nadlaku. V prvom tábore sme si narýchlo postavili stany pri riečke. Ráno sme to nemali ďaleko k hradu Bran, ktorý bol postavený v roku 1212. Leží na hraniciach Transylvánie a Valašska, naša zvedavosť, ako aj iných turistov bola zameraná pozrieť si jedno z opradených sídiel princa Vlada Tepeša, zvaného narážač/románového Grófa Drakulu/, ktorý sa s ním spája. Na jeho nádherný hrad na brale, sa dostanete po úzkej kamennej dlažbe, pri pamätnom starom kríži, je vstupná brána. Plný očakávania, vstupujeme do miestnosti, ktoré sú dobovo zariadené, máte pocit , že dávni obyvatelia iba niekam odišli a všetko to tu zanechali a že nič nie je staré 800 rokov.

Pavlačovité prepojenie umožňujú výhľad na nádvorie a cez okná v hradbách, aj na celú krajinu. Pri prechádzke v tmavších chodbách, kde vŕzgajú drevené schody, ťa pošteklia myšlienky dávnej doby a srdce búcha možno o čosi vnímavejšie pri predstave, že v odraze lesklej plochy uvidíte tvár ducha krvilačníka. Nič sa nekoná, iba neznáme tváre turistov a úsmevné pohľady našej osádky, v ďalekej krajine, aj to postačí. Po prehliadke zámku a skanzenu sa presúvame na návštevu zámku v Sinai – Peleš, je to perla zámkov ovežičkovaná, obložená prepychom, v ebenovom dreve a obkolesená množstvom sôch. Stavali ho v rokoch 1875-1914. Po prehliadke sme potom pokračovali divokou cestou vedľa priehrady a malých kaňonoch údolím, ktoré obkolesovalo z oboch strán pohorie Bučegi, do lokality Peštera. Tu sme spali tri noci, pieskovcové a vápencové pohoria sme mali na dosah vibramy. Na naše šťastie, nám slnko robilo až na pár hodín dažďa, príjemného spoločníka. Chodník v Bučegoch, smerom na Babele 2292 m n. m. nás priviedol k vetrom ošľahaným pieskovcom, ktoré vytvárajú oku lahodiace výtvory, sa podobajú na Sfingu a iné Veľkonočné sochy.

Ďalší deň sme absolvovali výstup na najvyšší vrch Bučegských Karpát na kopec Omu 2507 m n. m., jeho zdĺhavú cestu lemujú snehové polia. Chodník ide vedľa vodopádu, a až po 4 hodinách šľapania, sme sa dostali na hrebeň, tu nebol problém kochať sa pohľadom na krásne výhľady. Po trase sme spoznali mesto Rašnov a jeho staré hradby s opevnením. Postupne sme sa previezli pod vrchol Ciucas, je to cesta- necesta, ktorá je iba vysekaná do skál a vrstevnicovo prudko stúpa nahor, mali sme z nej veľký rešpekt, ale náš tátoš Pajero, to aj keď bol riadne zahriaty, zvládol. Pohorie s vrchom Ciucaš 1954 m n. m. nemá chybu, príroda tu

vytvorila nespočetné skalné útvary, ihlanovito ukončené. Všade naokolo, tu oči s fantáziou pracujú na plné obrátky.Niektoré skaly nám pripomínali Súľov

alebo okraje Západných Tatier, ale to je o našej kráse domova.Počas pobytu sme navštívili Poenari citadel hrad, kde vedie 1480 schodov, celkom slušná tréningová zaberačka, volajú ho strašidelný hrad, bol postavený v 13. storočí. Sídlil tu veľký Vlad, aj keď ho neubránil tureckým dobyvateľom, nechal ho znova obnoviť.V údolí riečky pod hradom sme prenocovali, uvarili si večeru a vo vode sme chladili drakulov nápoj, ochránil nás pred nepohodou. Pohorie Fagaraš nás lákalo, bolo ho vidieť z hradu v Poenari. My sme mali v pláne prejsť autom transfagarašskú magistrálu po serpentínach, vedľa priehrady a cez tunel na druhú stranu. Z údolia sme pozorovali pekné zasnežené končiare, ale asi v tretine trasy sme uvideli prvé upozornenie, boli tu popadané skaly na ceste.

Tušili sme, že budeme mať problémy, neskôr sa objavili snehové záveje a jazyky, ktoré vyššie úplne zasypali cestu. Úsek sa stal neprejazdný, ďalej by sme museli pokračovať s horolezeckými mačkami a na takúto variantu sme neboli pripravení. A tak Sépia opatrne otočil svojho tátoša späť, bol to krásny adrenalínový zážitok. Transfagarašská magistrála nás nepustila ďalej, vládne tu stále zima a slabší by mal ustúpiť. Pekný zážitok bol aj z najväčšieho Astraskanzenu v Európe v Sibiu. Našťastie, sú skanzeny aj u nás, ale tu si Rumuni sústredili svoju starú drevenú históriu z celej krajiny, sú tu nepriemyselné technické stavby a objekty na 96 hektároch. Je tu čo pozerať aj celý deň, naši predkovia si už dávno vedeli uľahčiť ťažký život, keď dokázali vyrobiť rôzne pomôcky a technické zariadenia. My sme tu boli v sobotu popoludní a mali sme možnosť vidieť svadobčanov, nevestu so ženíchom, chodia sa tu do tejto krásnej architektúry svojich predkov fotografovať, bolo to príjemné spestrenie pobytu. Plán nášho vander- putovania sa vydaril.

Navštívili sme nové miesta v Rumunsku, kde odľahlé pohoria skrývajú divokú prírodu, ktorú v pohode prejdete, keď sa na ňu kondične pripravíte. Ale bez dobrého počasie, ktoré nám nechýbalo, by to nebolo ono. V dedinkách, cez ktoré sme cestovali bolo vidieť skromne žijúcich ľudí, ktorí vám radi poradia, majú tu svoje polia, ktoré obrábajú, svojich koníkov a povozy, na ktorých sa presúvajú. V mestách už nezistíte, kde sa nachádzate, v akom európskom centre, sú moderné ošopingované, ako u nás. Tieto miesta sme využívali iba na nakupovanie. My sme si prišli vychutnať atmosféru vidieka, ochutnať národne dobré jedlo mamaliga, kyslú polievku čorbu a taktiež prešľapať kúsok nových chodníkov v rozsiahlych Karpatoch. Kde vo vyšších oblastiach bolo ráno chladnejšie, ale v nížinách sa teploty vyšplhali na 27 stupňov. Pri cestovaní autom sme mali možnosť vidieť prvých nedočkavcov, ktorí sa opaľovali.

Už z minulých návštev sme vedeli, že Rumuni vedia dopestovať kvalitne hrozno a z neho vyrobiť lahodne vínko. Mimo spomienok na vydarený pobyt sme si odniesli niekoľko sklených obalov, v ktorých je skrytá múdrosť našich predkov. Po čase, si rád pri foto-spomienkach vychutnám tento starorímsky nápoj. Norok, že by o rok kamaráti?
Text a foto: Stive T.O. Kanoe

foto a článok poslal Stive T.O.Kanoe

(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024