jeden sám, nás siedmich zavrátil ako husi. Hoci sme šli po turistickej značke, vraj je to súkromný majetok a on tam má danieliu oboru a aby sme šli inokade.  Lenže po dlhšej obchádzke tam zase stál dva a pol metrový plot a všade naokolo kríky. Tak sa mi zdá kamaráti, že nám už dlho pšenka nepokvete. „Ale keď ma raz naserú, bohuotcuprisahám, aj ten plot im podpálim!“, povedal Pacho. Ale nie ten Závlčanský.
Ako sme vyriešili túto prekérnu situáciu si už nepamätám, ale za chvíľu sme už mali všetky ohrady a ploty za chrbtom a keď sme vyšli na veľké otvorené lúky, srdce mi stislo nad tou krásou. Domovina moja, ako ťa ja ľúbim! Opis tej krajiny nechám básnikom, ja pridám len pár fotiek. Cestička sa kľukatila pomedzi rozkvitnuté stromy, opustené usadlosti, zvoničky a mierne zvlnené kopce a na naše počudovanie končila rovno v krčme Vigľašská Huta Kalinka. Miestni mládenci s nami za chvíľu nadviazali družbu a aj traktor nám poukazovali. Keď sa večer strhla búrka, slabší jedinci zostali na nocľah v suchu pod prístreškom v neďalekom parku. Tí z ocele prespali za dedinou, prešliapali do Zvolenskej Slatiny a vlakom domov.
Tento pohodový vander v krásnej krajine si užili Bobri Kapusta a Bender, Malé vrany Blcha a Kocúr, Tulák Fredy, samotári Maslo a Chladnička a posledný večer prišiel s uznaním potľapkať po pleci majiteľa traktora kamarát Pepek.                                               Ahoj, Blcha