prekrížil chodník jeden mladý medveď a ešte sa nám na chvíľu ukázal. Stará medvedica za ním nešla, to nás čiastočne upokojilo. Už sme pozornejší, viac sledujeme okolie, veď za Jarabou skalou musíme hľadať nocľah. Terén nie je dobrý, z Poľskej strany stále fúka vietor a námraza na konároch padá kam nechceme. Aj šikmá rovina blízko chodníka nám stačila na táborisko. Vedeli sme, že bude chladná, veterná a asi dlhá noc, plná zážitkov v divokej prírode. Pitkin znova čaruje a kresá iskry, ktoré sa predierajú z ohníka. Je tu viac dymu ako tepla, iba postojačky večeriame. Dlho sa nezdržíme pri ohníku, veď každý z nás túži zaliezť do spacieho vaku a zaspať. Uprostred noci spod prístrešku počujem slabý dupot a dychčanie, určite medveď, prebehlo mi mysľou, našťastie nezastavil, neulakomil sa na naše zásoby a ja som bol rád, že nebol zvedavý na nás. Keď sme stretli prvýkrát našich policajných hraničiarov jeden nám povedal, my tu máme vychovaných medveďov, mal pravdu, dali nám pokoj. O spaní ťažko hovoriť, námrazu zo stromov zhadzuje vietor a tá bubnuje na našej celte ako malá lavína. Často mám pocit, že niekto hodí na náš prístrešok plnú lopatu ľadového snehu, ale nie je to pocit. A je tu ďalšie skrehnuté, piatkové ráno, zázračný teplý čaj znova pomáha. Na vakoch je srieň ešte od večera, voda vo fľaške zamrzla, sme v ľadovom kráľovstve. U nás pod Strážovskými vrchmi asi zima ani nebola, iba dlhá jeseň, ktorá postupne prechádzala do jari. No tu je to ako uprostred zimy, čistý Charkov . Námraza ako vždy vyčarí na stromoch a konároch rozprávkovú krajinu, no moc si to neuvedomujeme, silný vietor nám dáva zabrať, asi každý cítime trochu únavu, ale vždy sa nám ju darí prekonať. My šliapeme ďalej, naše vibramy sa nespočetne ráz zabárajú do snehu, ale chodník je prešľapaný, takže sa hlboko nezabárame do snehu. Prešli sme vrch Čelo 1158 m n.m., Jarabú skalu, po hodinách pochodu nám oťažievajú nohy, pred nami je kopec Kruhliak 1100 m.n.m. Hmla trocha ustúpila, v diaľke je vidieť obrysy kopcov, konečne vidíme trocha Karpatských vrcholov. Aj slnko sa snaží cez mraky na nás zaslať lúče, je asi zvedavé, kto tu blúdi v tomto nečase, ale nedarí sa mu predrať sa cez hmlu.

spomíname, že mimo výhľadov, to bol zaujímavý zážitok v našej malej divočine, kde sme na rozhraní Západných a Východných Karpát strávili štyri dni a štyri noci. Prešli sme väčšiu časť najhodnotnejšieho chráneného územia, ktorých je celkovo sedem. Je to prírodná rezervácia Stužica, Havešova, Riaba skala, Rožok, Pľaša, Stinská a Pod Ruským. Je čas si ukladať zážitky, čas oddychu a spomienok. Obec Osadné nám zostala blízka v nedeľu po raňajkách, ktoré dobre voňali praženicou, odchádzame ešte na návštevu pietneho miesta , ktoré sa volá Krypta pod chrámom. Je tam možnosť vidieť obete z 1. svetovej vojny, kopa „vojakov“ bez mena, nie v zemi. Možno si človek nájde dôvod sa sem ešte vrátiť a pozrieť si niečo iné, možno kvetenstvo, vtákov, či motýle. Celý pochod bol na rozhraní Poľska a Slovenska, asi toľkokrát som nebol ani raz na jednej a potom na druhej strane. Poloniny sú miestom ťažkých bojov nezmyselnej vojny, aj po vyše 70 rokoch sú tu stopy po vojne, na veľa miestach je vidieť zákopy a bunkre, ktoré sú zaviate snehom a listami zo stromov . Určite sa tu odohralo veľa utrpenia, o ktorom sa už nikto nedozvie. Takže niekedy dovidenia, blízke aj vzdialené Poloniny, nám šiestim statočným utkvejú v pamäti všetky zážitky na asi 60 kilometrovej trase, ktoré sa dajú prežiť len v horách. Pôvodne sme mali byť siedmi, ale Sépia ochorel, ale aj tak si myslím, že bol s nami. Celková bilancia pozorovania je jeden zubor a sedem medveďov, ktoré všetky videl iba Láďo. S jeho prítomnosťou v lese je vysoká pravdepodobnosť stretnúť sa s uvedenou šelmou. Guláš na začiatku pochodu a rizoto nakoniec vandru chutilo. A ak mi bude niekedy v lete moc teplo, určite sa rád ochladím spomienkou na tento vander Steve T.O. Kanoe.