3.Trampský jesenný dúbravský výšľap
 3.11.2012, Dúbravka, Devínske Karpaty

  

Tak už po tretí rok sa prvú novembrovú sobotu uskutočnil tradične Trampský jesenný dúbravský výšľap – výšľap ktorý je zameraný na lesy medzi Dúbravkou, Devínskou Novou Vsou, Devínom a Karlovou Vsou, známe ako Devínske Karpaty.

Stretli sme sa ráno medzi deviatou a desiatou v dúbravskej dedinskej krčme u Husáka, kde sa tradične stretávajú trampi  keď idú do lesov v kopcoch nad Dúbravkou. O desiatej sme vyrazili na výšľap. Za dedinou bol zarastený Pastýruv Tál – časť Dúbravky kde boli kedysi lúky a teraz je to divoko zarastené divočinou, tak sme ju museli prekonávať, ale dalo sa po tom chodníku prejsť. Prvá zastávka bola na čistinke v kopci Dúbravskej Hlavice kde bol výhľad na Záhorie a sídlisko. Tam som porozprával o Dúbravke a jej histórii. Odtiaľ sme prišli na vrchol svahu Dúbravskej Hlavice k vojenskému bunkru. Tu som porozprával o vojenských bunkroch z čias prvej svetovej vojny, o histórii dúbravského trampingu a o samoobnovovacej funkcii prírody, nakoľko sa všade nachádzala poriadna divočina, na miestach kde boli nedávno polia a lúky a teraz je to neudržiavané, tak sa príroda vracia do pôvodného

 

 

 Za dedinou bol zarastený Pastýruv Tál – časť Dúbravky kde boli kedysi lúky a teraz je to divoko zarastené divočinou

Prvá zastávka bola na čistinke v kopci Dúbravskej Hlavice kde bol výhľad na Záhorie a sídlisko. Tam som porozprával o Dúbravke a jej histórii.

stavu. Odtiaľ sme išli popri hotely ktorý vystriedal už niekoľko názvov a odtiaľ až k studničke pri vodárni, kde voda  žiaľ nie je pitná, lebo nejaké diagnózy rozbili kamennú stenu za ňou kde je zásobáreň jej vody a tam nahádzali smeti(dať si námahu rozbiť kamennú stenu odvaliť balvan aby tam mohol niekto do prameňa pitnej vody nahádzať smeti – je to zvláštne ako všelijako ľuďom šibe). Porozprával som kamarátom ako kedysi kamaráti z okolitých osadných búd tam chodievali kedysi pre pitnú vodu a aká dobrá a zdravá bola tá voda niekedy. Povedal som aj jednu príhodu ako pred vyše 20 rokmi na jednej búde spali kamaráti a došla im pitná voda, tak jeden z nich išiel po polnoci pre vodu a ako dobehol plný strachu na tú búdu že ho niekto poklepal zo zadu a za ním bola vráskavá starena a on nechápal čo tam tak neskoro v noci robí preto sa vyplašený pustil do behu až na búdu.  Odtiaľ sme išli až na Biele Skaly a krátko pred studničkou nad Bielymi Skalami prebehla pred nami črieda diviakov. Potom sme prišli na Biele Skaly a tam som

Biele skaly

Psie kratre
kamarátom porozprával o BielychSkalách, totemoch a o 17.Medzinárodnom Slovensko—Českom potlachu v Lozorne a na to som nadviazal na tému zosnulých kamarátov. Za nich potom kamarátka Plamienka odniesla svietnik so zapálenou sviečkou ktorý položila na jeden kameň. Kamarátov sme si uctili minútkou ticha a zahral som im pesničku od Kapitána Kida s názvom Oči ako má máma má, kde mu Dúbravčania trochu zmenili aj melódiu a text. Venovali sme to aj Jemu nakoľko nás tiež opustil tento rok. Potom nám ešte kamarát Braňo porozprával o Keltoch a histórii a kamarát Dio nám zahral pesničku o Bielych Skalách ktorú zložil kamarát Jerry. Odtiaľ sme sa spodnou cestou presunuli na Psie Krátre. Tam už nás čakali kamaráti : Jerry, Fiko, Donald, Robo a Banjo, ktorí pre nás urobili oheň, poopekali mäso a uvarili výborné varené víno. V stručnosti som porozprával o Psích Krátroch a osadách ktoré tam 

 mali a majú domovské miesto. Bol čas sa najesť a napiť a do toho sme prispeli aj spevom a nástrojmi Jerry mandolína, Ježek – harmonika, Vramen a Sancho hrkálka a ja-Pedierko na gitaru. Bola výborná nálada pri speve a opekačke, aj keď sme boli v hmlovom opare a bolo tam o pár stupňov chladnejšie než inde v lese.  Niektorí kamaráti odišli skôr odtial dole do dúbravskej krčmy, niektorí domov  a niektorí tam ostali dlhšie do poobedia s našimi kuchármi ktorí sa potom ešte po odchode postarali o poriadok a ešte doopekávali to čo sa nestihlo stihnúť opiecť. Okolo druhej poobede som s menšou skupinkou čo mala záujem sa zúčastniť aj na poobedňajšej časti šľapáku vybral ďalej. Zo Psích Krátrov sme pokračovali na Štokerauskú Vápenku kde sme videli už bez hmly krásny výhľad na Záhorie. Tam som porozprával niečo o tom brale a kamarát Toudy ma dopĺňal. Odtiaľ sme išli ďalej lesom až sme prišli na môj bývalý osadný flek T.O.Jespery, kde sme chodievali pred 20 rokmi a osada bola vyhlásená 14.9.1991 na 5. Výročnom ohni S.T.O.Tambora. Osada sa neskôr rozpadla a ešte pred 20 rokmi aj opustila tento flek. Mal som

Jana, Jožko, Kika, Karol+dcéra, Fiko,

 veľmi nepríjemný pocit keď som na tomto mieste objavil more čerstvého smetiska ktoré tam čerstvo niekto navláčil. Porozprával som kamarátom o mojej bývalej osade. Odtiaľ sme sa presunuli na bývalý flek s názvom Podkova kde som tiež chodieval jednu dobu. Ďalej sme pokračovali lesom a kamaráti našli aj suchohríby. Prišli sme až k historickému miestu s názvom Villa Rustica – pozostatky kúpeľa a vily z druhej polovice prvého storočia, kde som im o tom porozprával. Pokračovali sme zahradkárskou štvrťou až sme vošli do mladého borovicového lesíka a odtiaľ sme vyšli nad Pastýrovým Tálom na miestach kde bol kedysi altánok s krásnym výhľadom. Zostalo nás len 5 kamarátov čo vydržali do konca celej trasy výšľapu z pôvodných 35 kamarátov čo sa počas dňa odpojili. Potom to už bol krôčik do civilizácie a robili sme si srandu že je to ako v rôznych pesničkách kde

 

    boli viacerí a postupne jeden po druhom odbudli. V civilizácii sme to ukončili v dúbravskej krčme u Husáka kde sme sa ráno aj stretli a tam sme postretali kamarátov čo sa od nás poodpájali. Tam sme to zakončili tiež dobrou náladičkou. Celý výšľap sa niesol v duchu spomienky a nostalgie, nostalgiou som podfarbil zameranie tohtoročného výšľapu- pripomenutím si histórie, kamarátov čo už medzi nami nie sú, mladosti mnohých kamarátov čo v Dúbravke vyrastali a zároveň trochu smutnejšou rozlúčkou s prírodou keď sme prechádzali po  prírodných miestach za Dúbravkou ( nie sú v CHKO) ktoré sa majú čoskoro zastavať.

Slovo Nostalgia predstavuje z pôvodného gréckeho slova niečo ako bolestivý návrat. Každá spomienka na niečo dobré a každá rozlúčka s niečim pekným aj zabolí, ale človek môže byť vďačný a zároveň mať radosť z toho čo v minulosti bolo a v príjemných spomienkach sa vrátiť do minulých časov. To bolo posolstvo aj tohtoročného Trampského jesenného dúbravského výšľapu.                                                                  Pedierko

foto Jožko a Kika ,článok poslal Pedierko

© 2012 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024