Č
L
Á
N
O
K

 Jesenná nostalgie 11.-12.11.2017 ktoru poriadal kamarat Sepia


JESENNÁ NOSTALGIA 11.-12.11.2017

Už po šiestykrát nás kamarát Sépia pozval na“ vandrík“, pod názvom Jesenná nostalgia. Má na to určený druhý víkend v novembri, v mesiaci padajúceho lístia zo stromov, vtedy, keď neviditeľná sila prefarbí zeleň na žltú. Vtedy, keď zahmlená jeseň preberá žezlo po lete a pozýva Ťa pozrieť si tú nádheru zblízka. Vtedy, keď sa rýchlo stmieva a noc je dlhšia ako deň, odchádza partia trampov do našej pestrofarebnej prírody. Pozvánky od Sépiu majú vždy dávku poetičnosti, no tentokrát pridal ešte pár prekvapení naviac. V sobotu ráno pri odchode z domu nás už ako tradične sprevádzal dáždik, na naše potešenie po čase prestáva pršať a obloha sa nám ukazuje bez tmavých mrakov. Náš autopresum s osádkou Stive, Čutka, Pitkin a Laďo, má cieľ za obcou Lovce, pri známej zubrej obore, kde na nás už čakal kamarát Sépia.
Po zvítaní prichádza Bea s Vladom a naším chlpatým strážnikom Džinom. Neskoršie kamarát Jošto priviezol Ypíka , Milana, Pompeho a potom sa vítame s Pachom a Čmelom. Trochu rozpačito sme stáli pri vstupnej bráne, až kým neprišla domáca ošetrovateľka zvierat a povedala nám, že môžeme pokračovať ďalej a nečítať obmedzenia. V obore máte možnosť vidieť najväčších európskych cicavcov Zubra hrivnatého, v čase kŕmenia sa presúvajú blízko plota, kde dostanú potravu. Asi 24 zubrov aj s mladými, sa nám predvádzalo svojou mohutnou krásou. Ich veľké oči nás skúmavo sledovali, aj my sme im venovali veľkú pozornosť, snažili sme
 

 

sa odhadnúť ich hmotnosť. Zubria Topoľčianska zvernica bude mať na budúci rok jubileum , želáme jej pracovníkom ďalšie plodné roky pri záchrane tohto krásneho obra. Ešte keď sme boli v zubrej obore, našu osádku doplnili kamaráti Fero, Pardál a Jahmal - starý cestovateľ a vodák. Znova sme na parkovisku už s plnou poľnou vchádzame do lesa občerstvujeme sa pri Lazarovej studničke a pokračujeme po lesnej ceste ďalej. Zo zubrej zvernice cez Vlčí kút, Pliešku, Breziny, Topoľnicu až Na skalku. V hore už vo veľkom úraduje jeseň, zbiera listy zo stromov a rozosieva ich na zem. My sme radi, že dážď nie je na nás zvedavý a nechá nás kráčať po žltom chodníku bez pršiplášťa.

   Náš dnešný cieľ je na hrade Hrušov, no kým tam prídeme, dlho stojíme a pozorujeme pri ohrade Breziny druhú pýchu Topoľčianok. Sú to krásne kone, aj svetoznáme plemeno Lipican, ktoré je zapísane do kultúrneho nehmotného dedičstva UNESCO. História žrebčína siaha až do roku 1921, odvtedy už niekoľko generácii odovzdalo svoj fortieľ a skúsenosti svojím nasledovníkom. Naša nostalgická púť nie je náročná, kráčame pohodlnou cestičkou, iba občas stretáme cyklistov. Až keď prejdeme cez hlavnú cestu pod Skýcovom, smer hrad Hrušov, stretávame viacej turistov. Ale aj štedrú pani, ktorá tu býva a asi plní dávny odkaz starých majiteľov hradu, aby pohostila dobrých ľudí chlebom a soľou a ak by náhodou došiel chlieb, stačí aj pálenka. Ďakujeme starká kastelánka“ bodla“. Naši spoločníci tiež kráčajú k zrúcaninám hradu, tak ako my, na rozdiel od nás naľahko. Po príchode pri hrad sa nám naskytol krásny pohľad na zachovalú zrúcaninu, jej kamenné obrysy sa vynímali na oblohe a pozývali nás k sebe.

V okolí hradiska sú vkusné infotabule a tiež vidíme brigádnikov, ktorí čistili podhradie. O histórii hradu sa da dočítať z viacerých infotabúľ, takže hrad Hrušov bol postavený v 13. storočí v gotickom slohu Na skalke a ako väčšina hradov na našom území bol zničený v 18. storočí. Hrušovský hrad bol strážny, strážil obchodnú cestu, mal viacerých panovníkov najznámejší bol Matúš Čák Trenčiansky. Hrad Hrušov obývali správcovia a posádky z viacerých panstiev. Topoľčianky a jej okolie sa spájajú s prezidentom ČSR T.G. Masarykom. Často sa tu zastavil, keď bol v Topoľčiankach, aj jeho zásluhou sa začala záchrana hradu, pamätník na jeho počesť stojí na lúke pod hradom. Možno práve tam rástla povestná hruška, pod ktorou oddychoval a radil sa so svojím ministrom. Kontúry hradu, ale aj okolie zahaľuje noc, tá vždy volá trampov k teplu a svetlu ohníka. Sépia s pomocníkmi chystajú v kotlíku kovbojskú fazuľovicu, recept poznáme, fazuľovica má vždy správnu hustotu a chutí rovnako dobre, niekedy ešte aj na druhý deň. Tentokrát jej to nehrozilo hoci sa jej zdalo veľa s chuťou sme ju zjedli. Aj keď bez gitary pokus o spev bol a nechýbali ani známe historky z trampského prostredia. Pri skorom zotmení sa ťažko háda koľko je hodín. Tma dáva pocit, vždy, že je viac ako si človek myslí. Ale práve teraz to nie je dôležité, začína poprchávať, no celty nevyberáme, rozhodli sme sa prespať pod prístreškom, kde je dokonca malá knižnica. Veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a trampov ešte viac.
         



Niektorí kamaráti využívajú pohostinnosť prístrešku a niektorí zostali pri ohníku, tu platí zásada, že vždy je jedna strana suchá a po tme dážď nevidíš. Okolie hradiska zaspáva, dobrú noc. História sa tu stretla so súčasnosťou. Prichádza nedeľa, trampské rána v prírode sú rovnaké dobré ich poznáme. Prvý rozducháva pahrebu, ide to rýchlo, vône kávy sa nič nevyrovná, možno iba opekaná klobáska, všetko sa nejako rýchlo zbehlo, ale asi to tak má byť. Ranný opar vytlačili slnečné lúče, tie umocnia pohľad na Hrušovský hrad, nedá sa mu odolať, je príliš blízko a my znova vchádzame do jeho útrob, k starým múrom, k pamätníkom starých čias. Na hradbách a v jeho okolí je vidieť, že dobrí ľudia sa ho snažia zachrániť pre ďalšie generácie. Určte na tom má veľkú zásluhu Nitrianska komunitná nadácia a ďalší nadšenci. My si ešte celý deň vychutnávame pohodové miesto. No, naplnil sa aj náš čas, musíme sa vrátiť na miesto nášho štartu. V nedeľu podvečer sa presúvame do Topoľčianok na rozlučkového čapáka, či na kúsok pizze. Po trase očami pohladíme strapce Frankovky modrej vo vinici, ktoré čakajú na väčší mráz, aby mohli vinári potom premeniť mušt na ľadové vínko. Ďakujeme Ti kamarát Sépia za pozvanie na jesennú nostalgiu, umožnil si nám niektorým spoznať nové zákutia nášho Slovenska. V sobotu si mal na vandri meniny, bolo Sépiu v preklade Martina a vďaka tebe, sme videli aj bieleho koňa, aj keď sneh do dolín nepriviezol, počkáme si naň. Veď november otvára dvere k Vianociam a vtedy je čas zapáliť drevo v krbe, ako sa to spieva v jednej piesni vybrať bendžo staré a spomínať, my určite budeme. Za celú nostalgickú pratiu Ti ešte raz gratulujem k meninám a ďakujem za všetkých ahoj Stive.                                                   Stive T.O. Kanoe



  foto  a článok poslal Stive T.O.Kanoe


(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)

 


© 2017 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024