Október
 2018

Č
L
Á
N
O
K

I. jesenný výšlap OZ Priatelia lesa
Členovia OZ Priatelia lesa, ktoré združujú 6 trampských osád v Modre a okolí (T. O. Čierny Medveď, T. O. Geronimo, T. O. Biela Hviezda, T. O. Pavučina, T. O. Manitoba a T. O. Brezička) sa rozhodli pokračovať v tradícii výšlapov a po jarnom nasledoval ako inak tradičný jesenný. Tento rok s pozmenenou a predĺženou trasou – štart: Bowling Harmónia - Kukla - Čermáková lúka - Zbojnícke - Tisové skaly - Zámčisko s cieľom v Harmónii v Sandra bare.

foto Pekelník

Ráno, pol hodinu pred začiatkom výšlapu sme vyrazili z Modry v dvojici: Arťo a Koník s tým, že sme chceli byť na štarte medzi prvými, čo sa nám ale nepodarilo, pretože krátko pred deviatou nás už pri Sandra bare (ktorý bol síce cieľom, ale aj skoro štartom zároveň) už čakala skupina trnavákov v zložení: Babulo a Kako. Tesne za nimi prichádzali Luboš a Katka, ktorí si vykračovali ako to oni sami pomenovali swingovým krokom. Pred Bowlingom našu partiu doplnili Kutáč a Mates, ktorý nás poctil návštevou od protinožcov – zablúdil k nám z jeho bydliska v Sydney. Zostavu doplnila dvojica: Johny Texas a Orlie Brko z Bratislavy a ďalší kamaráti Yetty a Danka z T. O. Guľové Eso, T. S. Kinťo, Pedro, Crko, Peťo a v závere dobiehajú dvaja Peťovci z Pezinka, ako vždy dobre naladení. Zostava to teda bola slušná..Čo však bolo horšie, že meteorológovia sľubovali ako natruc mierne výdatný dážď, ktorý sa spustil síce až v závere pochodu, ale to už nás veľmi netrápilo.

V posledných rokoch im to občas s tou predpoveďou aj niekedy vyjde, ale obyčajne to býva ako z vešteckej gule – spravidla sa rosničkári netrafia, čo nás v tento deň obzvlášť potešilo. Po úvodných spoločných fotkách, z ktorých bola použiteľná nakoniec jedna obstojná sme sa vydali zelenej v ústrety k malokarpatským končiarom. Pomedzi rekreačné chaty a penzióny sa pomaly ale iste vnoríme do bukovo-dubových lesov, v ktorých sa zjavujú aj prvé hubové objavy v podobe bedlí a tiež dubáka, ako správne poznamenal Johny, šlo o jeho zamaskovaného semišového stromového bratranca. Nasleduje krátka občerstvovacia prestávka, kde súperia medzi sebou mladý extra suchý veltlín z Modry proti Ondrejovej travarici.
 

 

Víťaz sa veľmi obtiažne určuje, a to aj napriek rozdielnosti oboch nápojov  V miernom minimálnom stúpaní dokráčame k sedlu nazvanému Tri kopce, kde sa križujú tri turistické značky – zelená, modrá – ktorou budeme pokračovať na Kuklu a žltá na Fúgelku /smer Dubová/ resp. Komárku /smer Zoška/. Tu si dávame ďalšiu menšiu občerstvovaciu prestávku, zajedáme si poživeň nesenú v batohoch a tiež si dáme aj niečo ostrejšie, aby sa ruksaky odľahčili. Kamarát. Arťo porozdával krbové sirky s červenými hlavičkami od nemenovanej politickej zostavy. Viacerí kamaráti ich s radosťou odmietajú, ale nakoniec keď je to

zdarma, tak sa o tom nediskutuje. Zavelíme preto k rýchlemu odchodu a po modrej pokračujeme k vrcholu Kukly. Po ľavej strane sa objavujú prvé skalky a najzaujímavejšou je skala nazvaná Čertove zuby. Za Čertovými zubmi sa za neutíchajúceho vetra, ktorý Orlie Brko premenoval na malokarpatský orkán, blížime k hrebeňu Kukly a po chvíli sa pred nami vynára krásna scenéria s vrcholovou rovinkou, kde sa nachádza už zmieňovaná rozhľadňa. Momentálne, keďže je rozhľadňa na Kúgli /Veľkej Homole/ už znovu postavená, ale stále oficiálne nesprístupnená, je táto na Kukle bezkonkurenčne jedinečnou dominantou v tejto časti Malých Karpát. Nasleduje spoločná vrcholová fotečka, tí odváženejší vylezú aj na vrchol rozhľadne, kde sa im naskytnú krásne pohľady na malebnú jesennú prírodu. Kamarát Orlie Brko sa pýta či sa bude robiť ohník, načo mu ďalší kamarát Kutáč povie, že nie v žiadnom prípade a tie darované sirky nech si nechá na doma, čo mierne Marcela rozladilo a to až tak, že si musel dať výdatný log z plastovej fľašky. Na moju otázku, že čo je to za tekutinu neurčitej farby a vône mi hovorí: „Malinovica a Slivovica z Lida, tam som to kúpil a doma následne zlial dokopy“. S vďakou tento dryák odmietam, zostávam verný zelenému muškátlu.

Následky požívania tohto vysoko percentného urýchľovača ale na seba (v prípade osoby Marcela – Orlieho Brka) nenechávajú veru dlho čakať.Po 2 minútach (...) chôdze kričí na mňa: „Arťóoooo poď sééém rýchlo...“. Všetci zastanú v nemom úžase a niektorí na jednej nohe balansujúc nad priepasťou sa pozerajú udivene na Marcela. Dobehnem k nemu mysliac si, že chytil minimálne srdcový infarkt v kombinácií so zásahom guľovým bleskom.

 On ma potľapká po pleci a riekne: „Kukni kamarát“ – ukazujúc po miernom vetre na zemi uľahnuté žltozelené listy: „To je Salamander, zvaný škvrnitý, odfoť si ho“. Čo síce čiastočne nepochopiac vykonám ale Marcela, čoby krátkodobého horského vodcu, nahrádza takmer okamžite Kutáč, pretože mu už od tejto chvíle silne nedôveruje. Cestou míňame staré opustené táborisko, na ktoré už dlhšiu dobu nikto nezavítal. Veru stále viacej pribúda opustených kempov a táborísk, na ktoré nikto nechodí. Zanechávame chmúrne myšlienky a táborisko za sebou a to už naše trampské boty mieria tentoraz po žltej značke cez hmlou pokrytý les a popadané lístie.
Veru, krásne červeno-žlto-zlatá sfarbená jesenná príroda sa

 už ukladá na zimný odpočinok, časy babieho leta sú už dávno preč a neúprosne sa hlási obdobie dažďov,
pričom sychravé a zimomravé počasie dáva tušiť, že tu onedlho príde mesiac spadaného lístia – november.

Krátky oddych si dávame na Komárke, kde nás zahreje kalíštek whisky od kamaráta Kinťa. Odtiaľ po modrej značke mierime k parkovisku na Zochovej chate, kde popri Furmanke po schodoch, ktoré pamätajú ešte časy Karpatského vlka okolo starej nemeckej školy mierime na Čermákovú lúku. (590 m n.m.). Krátka zastávka na Žlťáku, kde si doprajme pivečko, kávičku a kofolku a popri huncokárskom cintoríne šliapeme smerom k rampe a ďalej už pokračujeme po lesnej cestičke vytrvalo vpred. Od Čermáčky mierime mimo značky, aby sme ukázali kamarátom čo OZ Priatelia lesa tento rok vykonali. Napravo sú štátne lesy naľavo modranské - musím poučiť prítomných kamarátov. Všetko čo uvidíte padnuté na ceste kadiaľ pôjdeme hádžte preto prosím vždy napravo v smere jazdy. Ako tak prechádzame popri úhľadne usporiadaných kôp dreva, pýta sa ma kamarát Peťo: „Očúvaj Arťo, a čo s tým budú vlastne tí lesáci robiť?“ Na to našlapujúc na pravú nohu odpovedám: „Nič Peťo nechajú to zhniť aby sa naplnil kolobeh prírody“. Peťo: „???“ „A to by nebolo lepšie nechať to voľne a nedávať to na hromady, takto by to zhnilo v kratšom časovom úseku“. Jeho úvahu nechávam bez povšimnutia, nevie si chlapec vážiť našu záslužnú prácu.
 Musí sa ešte veľa učiť od nás modranských čundrákov o biodiverzite a symbióze človeka a lesa. Nič to filozofické úvahy sú zbytočné, pretože sa o chvíľku vynárame na Zbojníckom. (610 m n.m.). Minule tu boli kopy dreva, ktoré nám tu zanechali štátne lesy ako dobrý podklad na spoločnú fotku, ale žiaľ kopy zmizli, tak sme fotenie museli odložiť. Zo Zbojníckeho to už ide s nami len a len dole kopcom. Kamarát Marcel to už vzdáva a vykrikuje niečo, že si chce založiť malý ohník. Nechávame ho preto rozjímať a svižným tempom sa blížime k Vápenke. (590 m n.m.). Pradávno tu boli pece na pálenie vápna, odtiaľ teda ten názov . Od Vápenky tentoraz po žltej, okolo opustenej búdky Noví Orly šliapeme k Tisovým skalám. (450-550 m n. m.) Tieto sú „poskladané“ z troch oddelených častí skalného hrebeňa a v roku 1977 boli vyhlásené za chránené územie. Zreteľná šípka modrej farby nám prikazuje zmeniť smer doľava k záveru nášho výšlapu – k hradisku Zámčisko. Prekračujeme potok a ocitáme sa na čistinke, kde sú vidieť stopy víchrice a následnej kalamity z mája roku 2010, ktorá zasiahla Malé Karpaty, pričom najviac postihnutými miestami boli lokality v okolí Pieskov, Medvedej Skaly, Kočištánu, Červené, Kolárske pri Hvezdárni a celá lokalita modranských lesov vo zvernici Biela Skala. Ničivé následky veternej smršte sú doteraz viditeľné. Tu sa začína spúšťať mierny dážď a tak sa po krátkej porade rozhodujeme, že navštívime zrub Pavučina, na ktorom kamaráti Fero a Samo vytrvalo opravujú a renovujú celú búdku.

Po zalomení palcov a ohodnotení fungl novej terasy tentoraz mimo značku po lesnej zvážnici mierime do Harmónie, pričom sa vynoríme pri rampe a pomedzi chaty okolo strelnice a bývalého lesníckeho učilišťa po asfaltke mierime k cieľu nášho výšlapu – do baru Sandra (pôvodne jedna z prvorepublikových víl, ktorej pôvodný názov sa ale nepodarilo identifikovať). Skupinu vediem ja s Koníkom, aby sme pred vstupom obdarovali každého camrátkom a pamätným listom. Vo vnútri sa už zvítame so skupinou hudobníkov z Trnavy – Bombišom, Šmrxom, Jarmilkou a tiež kamarátkou Danou z T. O. Guľové eso, o ktorej sme si mysleli, že šla celou cestou s nami ale ako je vidieť tak si to miene skrátila. My máme svojich 20.2 km prejdených a viac ako 28.000 krokov nachodených. Po krátkom zladení sa rozozvučia tóny sladkého dreva a všetci družnej spievame osvedčené trampské hity, ktoré umocňujú atmosféru celého večera. Smäd zahasíme dobrým 11 stupňovým pivkom Karpat a zároveň si vychutnáme lahodný bravčový gulášik, ktorý po prejdenej štreke príde veru vhod. Za tento patrí veľká pochvala majiteľovi Sandra baru a tiež za jeho ochotu prichýliť túlavé trampské duše, aj keď sa ráno ešte obával, že či bude môcť podnik otvoriť aj v nasledujúce dni, či mu všetko zariadenie ostane v pôvodnom nezmenenom stave. Dnes už môžeme skonštatovať, že všetko dopadlo na jedničku. Veru veľmi dôstojne sme oslávili aj krásne okrúhle 100te výročie vzniku spoločnej republiky a za zvuku gitár starých trampských songov, ktoré spieval kamarát Mates do dlhej noci spomíname na krásne strávený deň. Ale každá pekná vec musí skončiť a tak sa poslední skalní balia a o deviatej sa poberajú domov. Lúčime sa s prísľubom, že sa všetci kamaráti opäť stretneme na ďalšom jarnom vandri, ktorý je naplánovaný na apríl budúceho roku, na ktorý sa už teraz všetci veľmi tešíme.
A záverom treba dodať to hlavné, už druhý jesenný výšlap mal ísť cez Zámčisko, ale žiaľ keď ten náš osadný Zrub Pavučina je v doline pod Zámčiskom, tak sme ho znova z trasy museli vynechať. Nevadí na tretíkrát sa nám to určite podarí ...                        

foto a článok poslal  Kamarát Arťo, predseda OZ Priatelia lesa.
(Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.)
 

© 2018 Vytvoril Frenky - TO.Yukon

Windows Internet Explorer

Optimalizácia pre rozlíšenie 1280 x 1024