...sedím si tak, ako každý deň v práci a zrazu mail. Píše Impre z STS Nímand. Že pozvánka. Nejako skoro, vravím si. Asi sú chlapci zodpovední a pozvánky posielajú v značnom predstihu. Čítam ďalej. „...výročný oheň vzplane třicátýho Ledna“ ??? Rýchlo listujem v diári, kde mám české názvy mesiacov a zlé tušenie sa potvrdilo : január !

     Po úvodnom šoku, začínam nachádzať pozitíva a už v mysli akciu plánujem.  Veď sme predsa čundre. A nie hocijaké ! Lež peklom pálené !

    Síce trošku rozhýčkané pohodlím osadných zrubov a spania na snehu pod širákom sú už ta-tam, ale výbava a chuť stále je. Tak prečo nie ??
    ...milí čitatelia, moje rozprávanie bude možno trošku, trošičku nadnesené a prifarbené, nie celkom totožné s realitou, ale za to gradujúce a pútavé. Komu by sa snáď zdalo vymyslené, či až nadmieru prešpikované sebavedomím a aroganciou, nech mi odpustí. Kto ma pozná, vie, že inak neviem a kto nie, tak, proste sme dokonalí...

    Začali potrebné prípravy. Dlhé večery strávené získavaním spolupútnikov, nekonečné prezeranie máp a cestovných poriadkov, zháňanie potrebnej bagáže, až po výrobu „protisnežného“ povlaku na spacák. Oboznámil som rodinu, napísal závet – / mimochodom, všetko som odkázal trampskému združeniu BAZA, nie, nie je to reklama /– a začal sa plnohodnotne tešiť.  Deň pred odchodom začalo z oblohy opäť sypať. A možno práve pohľad na zasnežené Karpaty nad Bratislavou, mi vnukol priamo až diabolský plán. Prečo by som mal chodiť naokolo vlakom, keď môžem priamym spojom a potom pešo cez Chřiby ? A prečo by som mal ísť pešo vez Chřiby, keď môžem ísť cez Chřiby na bežkách ??! Keďže som človek od prírody činný a aktívny, od nápadu k činu nebolo ďaleko. Asi tak 30 minút. Z obchodu som vychádzal ako majiteľ čisto novulinkých bežiek.  Piatok v robote sa vliekol. Ešte že som dnes mal končiť skôr. Padla. Behom pár minút sa stal z workoholického obchodníka čunder ťažkého razenia a s ruksakom na chrbte ponáhľam na stanicu.  Plná riť ľudí sa mi všakovako pokúšala znemožniť kúpiť si lístok na vlak a ešte ten vlak aj stihnúť, no nedal som sa a o chvíľu sa už usádzam v prázdnom kupéčku v prvej triede. /to som zistil až po mojej tvrdošijnej odpovedi sprievodcovi, že mne to neprekáža, mne je dobre aj tu/.

        I keď sme mali celkom slušné meškanie, prestupový vlak v Břeclavě na mňa samozrejme počkal.  Čo však nebola až taká výhra, keďže sa nám na nasledujúcej stanici pokazila lokomotíva a polhodinu ju menili za novú. Zvyšok cesty sa vo vlaku už nekúrilo. To asi aby som sa aklimatizoval.  Nebudem popisovať útrapy a strasti cesty zo Starýho Města na Salaš, no bolo to dosť ťažké. Konečne som prišiel do miestnej hospody, kde vždy vládne dobrá zábava a v úľaku zisťujem, že jediní v krčme som ja a obsluha. No čo, aspoň sa pred zajtrajškom dobre vyspím. Janáček na dobrú noc a spať.  Ráno opäť snežilo. Neviem či to bolo dobré, alebo nie, na bežkách som totiž V ŽIVOTE NESTÁL. Ale čo, pre čundra môjho formátu to nemôže byť problém. Priviazal som gitaru spolu s kanadami na ruksak, zapol bežky a okolo obeda vyrazil. To, čo ma čakalo, by mnohých isto zložilo a skoro aj mňa. Cesta do kopca, rovina, z kopca a zas hore, bežky boli vratké, sneh hlboký, ruksak ťažký a spolu s gitarou ma stále prevažoval dozadu. Sem – tam, ma visiace kanady kopli do hlavy. Vravíte si, „mal si ich dať do ruksaku, dement jeden čundrácky“, ale to ja naschvál ! Takto som vedel, že som ich nestratil. Šuchtavým tempom som sa meter po metri presúval, predbiehal ostatných bežkárov, diviacich sa kombinácii zjavu bežky-ruksak-gitara-klobúk. Po mnohých pádoch a peripetiách som mal dosť už aj ja. Uvedomujúc si hodnoty a zvyky trampingu, celú tradíciu chodenia pešo, len tak v skromnosti, zapínam GPSko a vydávam sa radšej pešo skratkou. Síce som si nejaké tie kilometre ušetril, no tá strmina a sneh takmer po pás za to vlastne ani nestáli.  Pomaly sa začalo stmievať, keď GPS hlási, že som na mieste. Pozerám a čo nevidím ? Nevidím nič. A keď sa lepšie prizriem, naozaj nič nevidím.

Brodím sa teda ďalej snehom a stále nič. Skúšam volať Ďáblovi a nič. Srdce mi hneď poskočilo, keď som zbadal lesáka. Zjavne oplýval obrovskou miestnou znalosťou, lebo mi poradil akurát tak hlboké nič. Rovnako mi poradila skupinka mladých bežcov ktorý tu zjavne trénovali na zimnú olympiádu v Kanade.

     Tak skúšam chodiť po okolí a zrazu vyšliapaná cesta predo mnou. Opäť, snáď po stý krát obúvam bežky a s novou nádejou pokračujem ďalej. Snaha bola po niekoľko sto metrov odmenená vrelým privítaním a nemenej vrelým čajom s rumom. Predsa len, podarilo sa. Až keď sa so mnou všetci zúčastnení privítali /asi 20 ľudí /, všimli si, že mám na nohách bežky. „Tož tomuhle sa říka čundr !“ Ruksak padol na zem a ja som padol k ohňu. Sušil som sa tam asi hodinu a pol. Respektíve pol hodinu sa roztápal ľad na mojom oblečení a tú hodinu sa to sušilo.

            Zjavne to mali vyrátané a čakali len na mňa, lebo práve, keď som skonštatoval, že som suchý a obul si kanady, vrátil sa zvyšok osady, ktorí boli v dedine naproti posledným účastníkom a mohlo sa na oficiality.  Nastalo zapálenie ohňa. Bol som vyzvaný, aby som bol jedným zo zapaľovačov, čo som si síce nesmierne vážil a považoval to za poctu, no zdvorilo som odmietol a radšej skromne hral Vlajku. Zaujímavou časťou oficialít bolo, že keďže táto partia je rozdelená do dvoch miest, zvolili si šerifovho zástupcu a titul maršal, dostal Becket. Potom už len voľná zábava, asi pri -10 stupňoch. Paráda. Bol som z cesty dosť unavený, tak som sa na chvíľu natiahol v búde na posteľ...

  ...do prďeľe ! Ráno ! Ja som v tej búde zaspal. Tak ja, tešiac sa na konečne poriadny, drsný vander na snehu a pod širákom, stráviac dni a noci prípravami a vôbec všetko, zaspím v búde ???!! Že môj spacák do – 40 a vlastnoručne vyrobené púzdro naň, som ani nevytiahol ?? Čo nevytiahol ? Zbytočne niesol na bežkách ???

            No nasratý som bol teda poriadne...   ...a tak som sa tešil...

Ešte že sa v búde nekúrilo, tak som z tej zimy predsa len niečo mal. Ráno všetci pri ohni, nálada výborná, lenže došiel rum, tak sa všeobecne usúdilo, že je najvyšší čas ísť domov, respektíve do krčmy, kde rum majú. Rozdali sa placky a mňa, pomaly až k plaču dojalo úprimné kamarátstvo organizátorov, obdivujúcich moje odhodlanie a silu vydržať, keď mi dali placku pre „Najväčšieho cestovateľa“. Ako správny plackožrút, ocenili aj moju hru na gitare. Nuž, rozlúčili sme sa a po krátkom pobyte v miestnom pohostinskom zariadení, mimochodom od fleku vzdialeného asi 1,5 hodiny, ma Ďábel a Paprika hodili na vlak do Hulína.  Bola to nadmieru vydarená akcia, ako na Morave vlastne vždy. Furt Vás tam volám a Vy nič. Že vždy až po fajronte ? Mimochodom, http://www.hospodauspalka.wz.cz/uvod.htm. Chcem sa ešte poďakovať organizátorom za pozvanie, pohostenie, peknú akciu a všetkým zúčastneným, za výrobnú, spoločne vytvorenú zábavu. A na záver, ako povedal Haky : „Chlapci, bežky né sú videohra !“    
                                                     Za T.O. Polnočný Jazdec     Pingu

---