Strážovské vrchy máme za domom, takže asi preto je toto pohorie nami tak málo navštevované. A tak sme sa po dlhých rokoch rozhodli ísť na ďalší tohtoročný vander práve sem - zdolať Rokoš (1009,9 m.n.m) a pozrieť na Uhrovský hrad. Bolo nás päť - SI, Smaky, Miro, Meggy a Joko.

Vyrazili sme z Diviackej Novej Vsi a hneď od začiatku bolo jasné, že tento kopček nebude kanady lízať. Jedná sa vlastne o neustále trojhodinové stúpanie. Cesta bola po niekoľkodňových dažďoch schopnejšia na splavovanie než na výstup. Výhľad do krajiny sa nekoná - cesta vedie neustále lesom. Až v sedle Rokoša je vyhliadka na Malú Maguru, Žiarske pohorie, Temešskú skalu a dedinky v údolí. Z Rokoša sa rozhodneme zísť do Uhrovského Podhradia po hrebeni -"Pojedeme skratkou pánové. Je to sice dál, ale zato horší cesta!"- a tak aj bolo. Okolo pamätníka Ľ.Štúra a A.Dubčeka sme sa pomedzi skaly pomaly spúšťali do údolia. Cestička sa po hodine stráca a my mizneme v húštine ... ale zase sa nám naskytujú krásne pohľady na Malé Zrubiská a Malý Rokoš. V Uhrovskom Podhradí dáme pivko a čaká nás posledný výšlap dňa - Uhrovský hrad. Tentokrát bez "skratky", pekne po zelenej. Tento hrad postavili na naozaj peknom kopci. S láskou v srdci spomínam na Čachtice, Beckov, Pražský hrad a vôbec všetky stavby tohto druhu, ktoré sú postavené "na rovine"...Večer pri ohni a pri gitare človek zabudne a je rád, že je rád.

Ráno zbalíme a cez Holý vrch sa krásnym lesom dávame na Hradište. Tu stretávame kamarátov, ktorí sa vracajú z Potlachu v Závlčí. Všetci sú pekne oddýchnutí a my sme zase šťastní (aj keď zničení), že tento vander bol super.

Takže Strážovské vrchy: do roka a do dňa - Ahój!                                    Joko - Slnečná Osada (Partizánske)