trampovaní po Tenerife.                                           od kamaráta Čira

     Chodíme tam tak dvakrát do roka. Volá sa to Punta de Hidalgo, celkom severný cíp ostrova, ešte severnejšie ako hlavne mesto Santa Cruz de Tenerife. Pekné miesto na stanovanie. Našiel som ho úplnou náhodou.

Asi pred tromi rokmi sme sa s priateľom, Moravákom Martinom dohodli, že pôjdeme niekam stanovať (trampovať). Lenže kam? Tu sa hocikde len tak stanovať nedá. Chceli sme nájsť niečo také ako u nás doma - miesto, kde by sme boli sami, bolo by tam drevo, dal sa robiť oheň, postaviť stan a zahrať na gitare, ale nesmel by tam chýbať  blízko Atlantik na umývanie, kúpanie, šnorchlovanie a samozrejme chytanie rýb a chobotníc. Krásnych miest tu je strašne veľa, ale aby spĺňali všetky tieto podmienky sme dovtedy nenašli. Miest na grilovanie je tu zo dvadsať, ale pripomína mi to Železnú

studienku alebo Horáreň v Krasňanoch v nedeľu, samí turisti, mastňáci, ako sa im niekedy hovorilo. Všetko majú pripravené ako na tanieri. Ohniská, drevo, vodu. No proste všetko potrebné na grilovačku, len si priniesť proviant. Týmito opatreniami vlastne chránia prírodu, aby niekto náhodou nezapálil les, veľmi ťažko by ho hasili. Ale toto miesto je iné. Oficiálne tu je tiež zakázané stanovanie, kladenie ohňa a voľný pohyb psa, ale to je viac menej iba pre turistov. No začnime od začiatku. Nevedeli sme kam, tak sme otvorili mapu ostrova a našli sme  dedinku, odkiaľ ďalej už nevedie žiadna  cesta.  Všade iba obrovské skaliská a zopár turistických chodníkov. Tak sme to všetci spoločne odhlasovali a vyrazili sme.

Z  Los Cristianos (kde žijeme) sme po diaľnici po hodinke prišli do hlavného mesta Santa Cruz de Tenerife. Odtiaľ už po starej ceste sme cez pohorie Anaga prešli  na severnú stranu ostrova, najmenej obývané územie so skalnatým a zle prístupným pobrežím. Cez  dedinku Bajamar (odliv) sme sa dostali do cieľa nášho  výletu, dedinky Punta de Hidalgo, na konci ktorej je kruhový objazd,  ku ktorému vedie iba jedna cesta, dá sa iba otočiť a ísť naspäť. Vystúpili sme z auta, aby sme sa poradili ako ďalej. A tu sa nám naskytol krásny pohľad - naše vysnívané miesto -bez ľudí, s mohutným oceánom a krásnymi horami. Nebolo treba viac. Pozreli sme na seba a prikývli. Je to ono. Pustili

sme sa hľadať nejakú reštauráciu, kde by sme mohli rozobrať ďalšie podrobnosti nášho výletu. Po malej chvíli sme objavili reštauráciu Casa Sanchez s príjemnou kanárskou majiteľkou. Usadili sme sa, objednali Doradu (výborné tenerifské pivo -pivovar založil  počas II. sv. vojny utečenec z Nemecka) a opýtali sme sa domácej panej, ako to tu je so stanovaním a kladením ohňa. Opýtala sa, na aký čas sa chceme zdržať, lebo ak to je na krátku dobu, na tri dni až týždeň, tak to policajti tolerujú, ale na dlhšie by sme mohli mať problémy."To kvôli kolóniám hipis,  aby sa nám tu neusadili," hovorí  krčmárka. Tak super,  povedali sme si, objednali sme si pečenú kozu - jej vyhlásenú špecialitu, zjedli, zaplatili a vybrali sme sa hľadať flek. Zišli sme úzkou cestičkou okolo plateného kempu až na pobrežie a po skalnatej, vyjazdenej poľnej ceste sme prišli až na jej koniec.

Ďalej sa dalo ísť už len peso. Tak sme tam nechali auto a išli hľadať flek vhodný na stanovanie. Našli sme ho do päť minút a odvtedy sme mu zostali verní. Od tohto dňa sme ho začali navštevovať, keď bol predĺžený víkend, alebo keď k nám zavítajú známi zo Slovenska. Každý, kto tam raz bol,  to miesto si obľúbil. Kúsok odtiaľ začínajú krásne turistické chodníčky, niektoré vedú cez jaskyne, iné zase po vodovodných kanáloch v tvare U. Sú to kanály, ktoré majú  vrch otvorený a široké a vysoké sú okolo tridsať centimetrov.

Hidalgo sa vyznačuje zvláštnou klímou. Je tu prevažne zamračené a dosť často prší, čo je v ostatných častiach  Tenerife raritou. Má dostatok vlhkosti a zelene, ktorá je v iných častiach ostrova až  nad výškou okolo 1000  metrov nad morom. Tentokrát sme sa sem vybrali iba ja s Helkou a psom Titom. Trochu si oddýchnuť z každodenného stereotypu.  Pri ceste sme sa zastavili v hlavnom meste v OD Decatlon kúpiť si nový stan. Ten starý sa už od slnka a používania rozpadol. Vybrali sme si taký, ktorý sa nemusí stavať, postaví sa sám (ale to už určite poznáte aj na Slovensku). Vynález to je výborný a kto ho pozná, určite mi to odobrí. Ale hneď prvý deň nám ho pokrstili jašterice. Prehrýzli si cez podlahu dieru na mieste, kde sme mali uložený chlieb. Ešte ani raz sa nám nestalo, že by sa nám “vlúpali” až do stanu. Pred polrokom nám zmizlo pár kusov karé. Presnejšie tri. Kúpili sme desať kusov, boli sme siedmi, tak pre istotu pre najväčších hladošov niečo na viac. Prekvapení a pobavení zároveň sme si vraveli,  že nás  má asi  niekto zrátaných, keď nám nechal presne po jednom  kuse pre každého. Mysleli sme si, že to boli túlavé psy, ale až potom som zistil,  že to boli jašterice, keď nám pomizlo strašne veľa vecí a medzi nimi aj poriadny kus pečeného morčacieho mäsa.

Tento rok sa náramne rozmnožili, ale aspoň neboli muchy a komáre, ale jašterice boli všade, dokonca nám dvakrát  drzo vliezli  bez strachu  do stanu a nevedel som  ich vyhnať, tak tam musel nabehnúť kamarátov pes Tito a problém  promtne vyriešil po svojom. Aby sme celkom nezostali bez zásob jedla i piva , tak sme sa radšej presunuli na pláž, kde jašterice nie sú, maximálne sem-tam nejaký ten krab (do polievky), trochu tu viac fúka a hučí oceán, ale aspoň sme mali pokoj od nenažratých jašteriek. Na pláži sme ukončili náš výlet  a pomaly sme sa vybrali domov bohatší o krásne fotografie a o nové skúsenosti v trampovaní po Tenerife.