Asi po
kilometri
zisťujem,
že som
odbočila
opačným
smerom
po
modrej.
V mojom
prípade
častá
skutočnosť,
nevadí,
takto na
hrad
prídem
okruhom
Kalimu
oproti.
Pokračujem
rozrytým
chodníkom,
modrá
značka
mizne,
chodník
sa mení
na pascu
zakopnem
a letím
na zem.
Obliznem
si
skrvavené
dlane
a po
tejto
dezinfekcii
bežím
ďalej.
Pokračujem
podľa
popod
elektrickým
vedením
(výborný
orientačný
bod, ako
ma
naučil
Pedro) a
krajom
lúky
popod
les.
Vľavo
výhľady
na
Slanské
vrchy,
dedinky
Čičavu,
Merník,
vpravo
pohľad
na
jedinú
malebnú
obec
uprostred
kruhu
lesov
Vyšný
Kazimír.
Po troch
kilometroch
sa
vnáram
do lesa,
nachádzam
značku.
Značenie
je
v tomto
kraji
ako
neskôr
zisťujem
ja, Kali
aj
všetci
ostatní,
ktorí sa
vydali
na túry
do
okolia,
strašné.
Brodím
sa
v mechanizmami
rozrytej
rozmočenej
ceste,
preskakujem
haluziny,
nechané
tak ako
sú po
odpílení
a odvoze
kmeňov,
presne
ako
u nás
v Malých
Karpatoch.
Sústavne
sa počas
behu
vraciam
vždy
k poslednému
stromu,
kde bola
značka,
ale
pokračovanie
väčšinou
len
vytuším.
„Turistický
chodník“
nie je
chodníkom,
ide
o prechod
zarastenými
húštinami,
roky
neprechodenými
lesnými
cestami,
nepredpokladateľnými
odbočkami
do
krovísk.
Po
šiestich
km prvá
„občerstvovacia
stanica“
–
černicové
kríky
ale
zároveň
podľa
rozrytého
pása
zeme aj
výskyt
diviaka
lesného.
Pár krát
zahulákam
a začnem
si
nahlas
spievať
ryvolovky,
môj
recept
na
odplašenie
divej
zveri.
Padám
druhý
krát,
tento
raz sú
skrvavené
kolená,
na
dezinfekciu
kašlem.
Pribieham
k smerovníku
so
začiatkom
žltej
značky
smer
Benkovce.
Poteší
ma pekné
značenie,
žltá
stúpa do
kopca
(ktorý
nakoniec
celý
obehnem),
radosť
je
predčasná.
Posledná
značka
je na
strome
bokom od
jediného
ako tak
schodného
chodníka.
Začínam
obiehať
dokola
v čoraz
väčších
kruhoch
v snahe
nájsť
ďalšiu.
Podľa
satelitných
hodiniek
nabehám
na tomto
mieste
jeden
kilometer.
Prepadám
zúfalstvu,
ale
spomeniem
si na
radu
môjho
muža, že
v mape
je
všetko,
len
treba do
nej
poriadne
pozerať.
Vytiahnem
ju
a všimnem
si že
žltá sa
stáča do
smeru v
akom som
prišla
po
modrej
a v húštine
na
strome
zarastenom
kríkmi
ju
konečne nachádzam.
Pokračujem
lesom,
v strede
chodníka
košík
plný
húb,
pozdravím
prekvapenú
hubárku,
vyplašila
som ju
viac,
ako keby
sa tam
zjavil
medveď.
Nechcem
tomu
veriť,
ale žltá
značka
odbočuje
do
klesajúceho
úvozu,
zarasteného
takmer
dvojmetrovou
mladinou.
Doškriabaná,
dotrhaná
a skrvavená
sa
predieram
asi
kilometer
a konečne
vybieham
na lúku,
bežím po
jej
okraji
pod
lesom
(značka
dávno
zmizla)
a schádzam
do
dedinky
Benkovce.
V nej
nachádzam
smerovník
žltej
a zelenej,
ktorá
vedie na
hrad.
Vydám sa
po
zelenej,
strácam
ju za
poslednými
ovocnými
sadmi,
stúpam
do lesa,
behám
dokola,
hľadám
značku,
telefonujem
Kalimu
kde je.
Ten je
tiež
poriadne
napálený,
stále
ešte na
Čičavu
nedorazil
ale vraj
vidí
pred
sebou
nejakú
cestu a
dedinu a
tak sa
dohodneme,
že kto
príde
prvý na
hrad
zavolá.
A tak sa
po
štyroch
hodinách
blúdenia
vzdávam
a
zavolám
Pedrovi,
aby pre
mňa
prišiel.
Vraciam
sa do
Benkoviec
a vidím
dolu pod
svahom
miznúť
za
stromami
zelenú
postavu.
Zakričím
na
Kaliho,
je to
on!
Namiesto
aby
dorazil
na hrad
ho
obišiel
a
prišiel
sem, kam
vôbec
nechcel.
Rozhodne
sa ísť
späť a
nájsť
miesto,
kde
zišiel
zo
značky a
konečne
prísť na
hrad
Čičava!
Dohodneme
si
stretnutie
na
hrade,
snáď sa
tam
naozaj
stretneme.
Po vyše
polhodine
Pedro
pre mňa
prichádza
autom a
vraciame
sa pod
zrúcaniny.
Zastavíme
najprv
pod
hradným
vrchom
pri
pomníku
pomníku
Cyrila
a Metoda,
postavenom
na
mieste,
kde pri
svoje
púti
pred
vyše
tisícsto
rokmi
prekročili
rieku
Ondavu.
Kúsok
ďalej
odstavíme
auto na
parkovisku
pod
zrúcaninou.
Zoznamujeme
sa tam
so
sympatickým
triom
Silviou
a Stanom
z Lopašova
a Ďurim
z Malaciek.
Tiež
ráno
vyrazili
tak ako
Kali po
značke
na hrad,
a po
troch
hodinách
blúdenia
a predierania
sa
húštinami
to
vzdali,
zišli na
výpadovku
a po
ceste
prišli
na hrad.
Tri krát
sa medzi
sebou
kvôli
zlému
značeniu
pohádali,
to sa im
vraj
nestane
za celý
rok.
Voláme
Kalimu,
že sme
už pod
hradom,
ten
odpovedá
že nás
zhora
počuje
aj mimo
telefónu
ako si
vymieňame
zážitky
z
dnešného
putovania.
Stúpame
„Kyslíkovou
dráhou“
-
upravenými
stanoviskami
na
cvičenie,
konečne
prichádzame
k cieľu
našich
dnešných
výprav.
Zachované
hradné
múry,
najmä
oblúkové
klenby,
miestnosti,
poloha
hradu
a výhľady
ale
stáli za
trápenie
pri jeho
„dobývaní“
za
pomoci
turistickej
značky.
Po
obhliadke
sa
najeme
v dobrej
reštaurácii
pod
hradom
a mierime
k priehrade
Veľká
Domaša,
aby sme
zo seba
zmyli
pot,
blato a
krv po
našom
dnešnom
putovaní.
Pri
ceste
nám
padne do
oka
veľmi
pekný
barokovo
–
rokokový
kostolík
z r.
1780
na
okraji
vodnej
nádrže,
chránený
hrádzou.
Kostolík
stál
kedysi
na kopci
v dedine
Kelča,
ktorú
fašisti
cez
vojnu
vypálili
a komunisti
neskôr
zaplavili
pri
stavbe
priehrady,
zaujímavé,
že
kostol
ušetrili.
Veľmi
pekná
stavba
chátra,
presťahovaní
obyvatelia Novej
Kelče,
keď si
v nej
postavili
nový
kostol,
do
starého
prestali
chodiť.
Presúvame
sa na
breh
oproti,
kde si
Pedro
všimol
peknú
prázdnu
pláž.
V čistej
chladnej
vode,
s horami
navôkol
si dobre
zaplávame
a umyjeme
sa.
V mape
si
všimneme
obec
Tokajík.
Bezvýznamná
obec sa
stala
smutne
známou
keď tu 19.
novembra
1944
Nemci
zavraždili
32
miestnych
mužov.
Vyberieme
sa tam,
v malom
hájiku
obkolesenom
ihličnanmi
je
pôsobivý
pomník
sochára
Gibalu.
Žena so
zúfalstvom
v tvári
drží
v rukách
plachtu,
ktorou
chce
prikryť
mŕtveho
muža,
syna či
brata
ležiaceho
pri jej
nohách.Pred
sochou
je
kamenná
krypta s
menami
obetí
v slovenskom
a
rusínskom
jazyku.
Všetci
okrem
dvoch
boli
obyvatelia
Tokajíka.
Presunieme
sa asi
kilometer
ďalej,
kde
uprostred
lesa na
lúčke
stojí
kamenný
pomník
postavený
v r.
1959.
Na tomto
mieste
boli
muži
z Tokajíka
postrieľaní.
Múzeum
oproti
pomníku
je
zatvorené,
ale viac
o tom,
čo sa tu
pred
sedemdesiatimi
rokmi
stalo
zistili
kamaráti
zo
Záhoria
- „trio
spod
Čičavy“,
ktorí na
naše
odporučenie
navštívili
tieto
miesta
na druhý
deň.
Veľa im
povedal
farár,
vnuk
jedného
z obyvateľov,
ktorí si
útekom
do hôr
zachránil
život.
Nemci
boli
v dedine
niekoľko
týždňov
a miestnych
chlapov
každý
deň
vodili
na práce
v okolí.
Aj
19.11.
1944
ženy
svojich
mužov,
otcov,
synov
vyprevadili
s jedlom
a kabátom
do
chladného
počasia.
Mysleli
si, že
idú zas
niečo
kopať,
či
stavať.
Namiesto
toho ich
fašisti
nahnali
povyše
dediny
a ako
výstrahu
pre
ostatné
obce za
pomoc
partizánom
ich
postrieľali.
Dvaja
prežili,
ušli do
hôr.
Dedinu
okrem
kostola
a jedného
domu
vypálili,
ženy
a deti
odvliekli.
Po vojne
sa
vrátili
do
zničeného
domova
a štát
im
neskôr
postavil
nové
domy. |
|