Povesť o hrade Branč

Stavali hrad páni hore nad Uchánkom, keď prišiel k nim žobrák a pýtal kúsok chleba. Panskí murári sa mu však vysmiali a poštvali na neho psov. Vtedy žobrák vyriekol kliatbu:

 „Nech hrad čert zoberie a každý peceň chleba  nech sa na kameň premení!“

A tak sa aj stalo. Dielo sa prestalo od tej chvíle dariť -  čo cez deň postavili, v noci niekto zbúral. Báli sa murári, tohoto čara a nevedeli si rady. Navyše ich strašný hlad trápil, lebo každé jedlo sa im v rukách na kameň premenilo.
Vtedy im poradil akýsi žobrák, aby to, čo za deň vykopú, na noc posypali omrvinkami z vianočného stola. Čakali teda do Vianoc a urobili ako im povedal žobrák A omrvinky ozaj pomohli a hrad šťastne dostavali.

  Povesť o Branči

   brančskej studni si ľud rozpráva, že bola kedysi veľmi hlboká, lebo keď vraj do nej hodili kačicu vyplávala „U Martičov“. Studňa v terajšej dobe bola príčinou všelijakých nehôd; padal do nej statok a ovce, tak ju na rozkaz dolinského richtára zasklepili.

Okrem studne ešte dnes existujú na Branči pivnice, do ktorých však nemožno nájsť vchodu. Za zakladateľov týchto podzemných pivníc sa považuje istý Aba, pán branča, ktorý hrad i rozšíril a opevnil.

V podzemných pivniciach vraj ľud dlho počul zúfalý nárek a stony kedysi tu pozatváraných evanjelických kňazov a veriacich. Tých sem pozatváral spomenutý Fraňo Ňáry. To bola tiež i posledná úloha Branča a ľud ťažko zabúda na tieto veci a aspoň v povestiach udržiava pamiatku takýchto významných udalostí.

Nuž a ako všade po našich zrúcaninách, i v brančských pivniciach museli byť dľa mienky starých ľudí ukryté poklady. Prirodzene, našli sa takí, čo týmto povedačkám uverili. I kopali, kopali, ale čo vraj cez deň vykopali, to sa v noci zase zasypalo. I nevedeli si ľudia rady. Vtedy im poradil akýsi žobrák, aby to, čo za deň vykopú, na noc posypali omrvinkami z vianočného stola. Čakali teda chtiví boháči na Vianoce a po nich až do čias, keď sa jar otvorí. A omrvinky ozaj pomohli. Dokopali sa konečne akýchsi dverí, ale na pevnom zámku sedela ohavná a ohromná ropucha, ktorá našim kopáčom nahnala toľko strachu, že práce zanechali.

Okrem tejto povedačky, tak bežnej na mnohých hradoch, rozpráva sa, že po nociach blúdi hradom panna v červených sukniach a spieva si takto po kurucky:

„ Nebude dobre, nebude, v tej uhorskej krajine,

pokiaľ nebude pán Rákóczy kráľom na budíne“

podľa knihy Slovenské hrady, r.v.1930 z nakladateľstva O.Trávníček v Žiline