Frenky ma požiadal, aby som napísal niečo o našej búde. Moja reakcia bola, že koho to už po toľkých rokoch bude zaujímať. Asi to nie je zbytočné, keďže to práve čítaš...
O driemajúcej osade ONDATRY si môžeš prečítať v Brčkových dejinách („Údolia nestíchli“), v Pekelníkovej „Kronike slovenských trampských osád“, či na jeho stránkach Tramp netu.
Na Košariskách sme sa usadili v lete roku 1972. (Bože, to bolo dávno.) Medzi prameňom a Zálesákom, v masíve Volhoviska stála rozostavaná šopa. Vzdychala, že každý na ňu kašle. Mnohí sa už búchali do pŕs, že ju dostavajú, ale len vnútri prespia a idú ďalej a ona by bola rada pohľadným trampským obydlím. Tak sme jej vyhoveli. Toho času sme boli študenti, ktorí zbytočne prácu nevyhľadávali, ale tento flek nás očaril. Postupne sme ju celučičkú prestavali, pridali verandu, upravili vonkajšok. Najhoršie bolo splanírovať predok, lopata nám fakt nevoňala. Vybudovali sme slávnostné ohnisko, lavičky vôkol, stožiar na vlajky. Za búdou vzniklo ohnisko na varenie a v roku 1974 už to vyzeralo ako trampská osada. (Nemyslím tie s volejbalovými ihriskami.) Na verandu sme od Mesačného prameňa v Nemeckej doline privliekli sušený stromisko a Suchý ďobal a ďobal, až v roku 1979 stál krásny totem.
Raz sa na našom campe počas nedeľňajšej prechádzky zastavila rodinka s deťmi zo Stupavy. Hlavou rodiny bol jeden z pôvodných staviteľov našej búdy. Bol nadšený, že sme ich dielo dokončili. Spolu s dvoma kamarátmi stavali búdu v rokoch 1968 a 69, potom museli narukovať a viac sa k tomu už nedostali. Vždy som vravel, že svet je malý, obzvlášť ten náš trampský. Traja stavitelia našej búdy chodili na ZDŠ v Stupave spolu do jednej triedy s mojou osadníčkou, pani Šerifovou Martou.
Ako to v živote chodí, krásne obdobia striedajú tie menej pohľadné, tak to bolo i s našou osadou. ZVS (základná vojenská služba, pre tých mladších), zamestnanie svadby, stavanie rodinných zrubov, proste tlačenie životnej káry spôsobilo, že na búdu sa chodilo stále menej a stávala sa domovom okoloidúcich, ktorí radi prespali, ale opravovať sa im nechcelo. Však to nie je ich búda, nie? Ja mám výhovorku. Môj zdravotný stav sa zhoršoval, už som nevládal prísť na osadu. Ale toto čmáranie je o búde a tá chradla, až v roku 1991 skonala. Česť jej pamiatke
Všetkým čitateľom Ahoju Timo T.O.Ondatry
