Príroda je tá najväčšia čarodejnica. Na jar svojim nežným bozkom prebudí rastlinky k životu, v lete pod jej úsmevom dozrieva sladké ovocie, na jeseň dotykom farbí listy stromov. Jej čary neprestávajú ani v zime, kedy všetko dýcha čistotou a nevinnosťou.
Konečne prišla aj k nám.
Rána sú chladné a za oknom sa vlní hmla, ako mliečny závoj. O chvíľu je už celá krajina zabalená do bielej prikrývky - stromy a kríky sú navlečené do svetrov upletených z tenkých nitiek najjemnejšieho snehu a oneskorené kvietky sú obsypané ľadovými kryštálikmi. Ani na chalúpky pani Zima nezabudla. Vyzdobila im strechy ľadovými cencúľmi, na ktorých Meluzína vyhráva svoju obľúbenú pesničku, zatiaľ čo Mrázik pomaľoval okná nádhernými kvety. Potoky, rieky a jazerá zmĺkli a premenili sa na priehľadné, ľadové zrkadlá. Ich hladký povrch narúšajú len zamrznuté rastlinky trčiace z vody uväznené v ľadových lízankách. Aj ich obyvatelia oddychujú hlboko na dne, kde na nich hravé slnečné lúče nedosiahnu. Vodný svet spí.
Koncom februára sa však ľadové kráľovstvo mení na uplakanú krajinu. Meče ukuté z pevného ľadu sa pomaly menia na vodu, sneh sa roztápa a úbohé konáre stromov, ktoré statočne držali bielu prikrývku, si pofúkajú a zacelia rany, aby onedlho mohli vyháňať nové púčiky.             Zrkadlá z ľadu sa pomaly strácajú, rieky pomaly rozbiehajú                 
                          tok a vodný život ožíva.
 

                                                                               Ahoj Lackie